Biosférická rezervácia Slovenský kras
Biosférická rezervácia Slovenský kras je najväčšie krasové územie planinového typu v strednej Európe. Nachádza sa v juhovýchodnej časti Slovenska, pri hraniciach s Maďarskom. Slovenský kras je tvorený siedmymi planinami: Koniarska planina, Plešivská planina, Silická planina, Horný vrch, Zádielska planina, Jasovská planina a Dolný vrch. Planiny sú posiate množstvom závrtov, vyvieračiek, jaskýň a priepastí.
Slovenský kras je významným územím z hľadiska výskytu geologických, geomorfologických javov a zásob podzemných vôd a výskytu jedinečných druhov fauny a flóry. Planiny Slovenského krasu sú tvorené 12 hlavnými typmi vápencov, pričom najrozšírenejšie sú svetlé wettersteinské vápence.
V roku 1973 bol Slovenský kras vyhlásený za chránenú krajinnú oblasť. Od roku 2002 je územie chránené v kategórii národný park. Územie Slovenského krasu bolo v roku 1977 zapísané ako prvá na Slovensku do medzinárodnej siete biosférických rezervácií v rámci programu UNESCO – Človek a biosféra. Celková rozloha biosférickej rezervácie Slovenský kras je 74 480 ha.
Svojrázne podmienky tohto územia sa odrazili aj v rozmanitosti flóry a fauny. Podstatnú časť plochy tvoria lesy, nemenej významné sú lesostepné časti s výskytom endemických a subendemických druhov. Lesy dnes pokrývajú viac ako tri štvrtiny plochy územia Slovenského krasu. Väčšina lesov je výmladkového pôvodu, ktoré sú málo produktívne. Najviac zastúpenou drevinou je hrab. Po ňom nasleduje dub (v Slovenskom krase sa z 9 domácich druhov duba vyskytuje 8) a buk, ktorý bol ešte pred sto rokmi najrozšírenejšou drevinou. Z ihličnatých drevín je najrozšírenejšia borovica sosna. Jej pôvodným biotopom v Slovenskom krase sú len vysoké skalné bralá, na ktorých sa zachovala ako treťohorný relikt.
Niektoré z unikátnych vlastností územia Slovenského krasu vyvolali v minulosti záujem odborníkov so zameraním na ochranu prírody. Jedným z prvých chránených území bolo vyhlásenie prírodnej rezervácie Jasovskej jaskyne v roku 1925. Propagácia chránených území sa začala v 50. rokoch 20. storočia. Jaskyne Slovenského krasu sú dôležité nielen svojou geomorfologickou hodnotou, ale aj početnými nálezmi pôvodného osídlenia vrátane fosílií Homo sapiens.
V Slovenskom krase je známych vyše 1400 jaskýň, ktoré sú od roku 1995 spolu s jaskyňami priľahlého Aggtelekského krasu v Maďarsku zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Najznámejšou a najdlhšou jaskyňou Slovenského krasu je jaskyňa Domica, avšak najstaršou sprístupnenou jaskyňou na tomto území je Jasovská jaskyňa, a to už od roku 1846.
Rozvojová funkcia BR Slovenský kras je uplatňovaná v jej prechodnej zóne. Hustota osídlenia je veľmi nerovnomerná, ale spravidla nízka. Na planinách prevláda lesné hospodárstvo a poľnohospodárstvo. Sídla a súvisiace hospodárske činnosti sú sústredené v povodiach a údoliach riek. Región má priemyselno-vidiecky charakter a viac ľudí je zamestnaných v poľnohospodárstve ako v priemysle. Logistická funkcia v BR Slovenský kras je zastúpená bohatou históriou výskumu, ktorý je zabezpečovaný od roku 1981. Podstatu výskumných aktivít tvorí inventarizácia flóry a fauny. Projekty poľnohospodárskeho výskumu sa zamerali na posúdenie ekologicky vhodných postupov a údržbu a obnovu krajiny charakteristickej pre tradičné využívanie lúk na planine Slovenský kras.
V BR Slovenský kras je sprístupnených niekoľko náučných chodníkov, ako napríklad Zádielská tiesňava, Zelená hranica, Jasovská skala alebo Prielom Muráňa.
Autor: Mgr. Lucia Miňová
Júl
1.7. Vznik Štátnej ochrany prírody SR ako novej samostatnej odbornej organizácie ochrany prírody s celoslovenskou pôsobnosťou sa datuje na 1. júla roku 2000 a to z odčlenených útvarov ochrany prírody vrátane správ CHKO od SAŽP a zo správ jednotlivých národných parkov po zrušení SNP SR.
2.7. Sprístupnenie Ochtinskej aragonitovej jaskyne pre verejnosť (1972) - pravdepodobne začala vznikať začiatkom štvrtohôr, pripadne už koncom treťohôr. Dĺžka tejto jaskyne je 300 m, vertikálne rozpätie je 21 m. Výzdoba v jaskyni je tvorená aragonitmi v podobe ihlíc a špirál, ktoré zväčša vytvárajú trsovité alebo kríčkovité útvary. Kalcitové stalaktity a stalagmity vznikali len ojedinele.
6.7. Sprístupnenie Belianskej jaskyne pre verejnosť (1882) - Belianska jaskyňa je kvapľová jaskyňa v Tatranskom národnom parku. Jaskyňa bola známa zlatokopom už roku 1826, o čom svedčia aj uhľom písané mená a dátumy na jej stenách.
8.7. Objavenie Važeckej jaskyne (1922) - Važecká jaskyňa je kvapľová jaskyňa v Liptovskej kotline pri Važci. Podzemné priestory zahŕňajú chodby, dómy a siene, ktoré vznikali na miestach tektonických puklín a mnohé majú rútivý charakter. Priestory jaskyne skrášľuje pestrofarebná, sklovito-modrá, modro-biela alebo voskovo žltá sintrová výplň. Zo stropu visia tenké brčká, stalaktity, záclony, na podlahe sú hrubšie stalagmity a podlahové náteky.
12.7. Vyhlásenie Chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty (1979) - oblasť sa rozkladá od okresu Skalica na juhozápade smerom k okresu Púchov na severovýchode. Územie CHKO Biele Karpaty je tvorené prelínajúcim sa systémom lesných komplexov (lesnatosť CHKO je 67%) prevažne pôvodného druhového zloženia (buk, dub, hrab, javor, jaseň, lipa...) poľnohospodárskej vidieckej krajiny s ornou pôdou, lúkami a pasienkami s typickou bielokarpatskou kvetenou, riek a potokov lemovaných brehovými vŕbovo - jelšovými porastami, množstvom starých ovocných sadov, remízok, medzí.
31.7. Svetový deň strážcov má poukázať na profesionálnu prácu strážcov chránených území pri ochrane svetového prírodného a kultúrneho dedičstva. Tento deň je aj spomienkou na strážcov zabitých alebo zranených pri výkone svojej práce v teréne na celom svete a podpore rodín a pozostalých po strážcoch. Svetový deň strážcov podporuje ho 63 členských združení Medzinárodnej federácie rangerov (International Ranger Federation, IRF), Nadácia tenkej zelenej línie (The Thin Green Line) ale i organizácie, jednotlivci a školy, ktorí podporujú prácu strážcov a členov IRF na celom svete.
Počuli ste, že...
svište hvízdajú? Hvizd je v skutočnosti výkrik, pretože ho svišť vydáva hlasivkami. Najčastejšie ním svište upozorňujú ostatných členov kolónie na nebezpečenstvo pred predátormi, alebo človekom. Svište však používajú tento hlasový prejav aj ako akustické označenie svojho teritória.
motýle ochutnávajú svojimi nohami? Motýle majú na chodidlách chuťové senzory, vhodnú potravu teda rozpoznajú, keď sa na ňu postavia. Nemajú ústa. Ak nájdu nektár, namiesto úst používajú sosák, dlhú trubičku, pomocou ktorej kvet vysávajú.
vydry sa držia za ruky? Vydry sa pri spánku držia za ruky aby od seba neodplávali.