Štátna ochrana prírody Slovenskej Republiky
pic_1 pic_2 pic_3 pic_4 pic_5 pic_6

Úvod - Karpatské bukové pralesy

Karpatské bukové pralesy

Karpatské bukové pralesy a staré bukové lesy Nemecka - svetové prírodné dedičstvo lokalita UNESCO

Katalogizovať a zachovať kultúrne a prírodné miesta mimoriadneho významu ako spoločné dedičstvo ľudstva - to je cieľom programu svetového dedičstva. Od roku 1972, kedy bola 16. novembra na konferencii UNESCO prijatá dohoda o ochrane svetového kultúrneho a prírodného dedičstva, sa do unikátneho zoznamu dostalo 830 lokalít v 138 štátoch sveta. K piatim slovenským lokalitám (Banská Štiavnica - mesto a technické pamiatky okolia, Bardejov - historické centrum mesta, jaskyne a priepasti Slovenského krasu, Spišský hrad a technické pamiatky okolia, Vlkolinec - pamiatková rezervácia ľudovej architektúry) pribudla ďalšia - Karpatské pralesy. O ich zápise rozhodla Konferencia Výboru Svetového dedičstva UNESCO dňa 28. júna 2007 na zasadnutí v novozélandskom Christchurchu. Ide o cezhraničné, bilaterálne svetové prírodné dedičstvo, ktoré pozostáva z desiatich samostatných lokalít bukových pralesov. Z nich štyri sa nachádzajú na území Slovenska (Stužica, Havešová, Rožok, Vihorlat), ďalších šesť v susednej Ukrajine (Čornohora, Kuzyj-Tribušany, Maramoroš, Stužica-Užok, Svidovec, Uhoľka-Široký luh). Z desiatich kritérií výberu lokalít vhodných pre zápis do zoznamu svetového dedičstva boli v prípade karpatských bukových pralesov rozhodujúce prebiehajúce ekologické a biologické procesy v evolúcii a vývoji terestrických ekosystémov a rastlinných a živočíšnych spoločenstiev.

Karpatské bukové pralesy sú príkladom nenarušených rovnorodých bukových pralesov temperátnej zóny, obsahujú najkomplexnejšie ukážky ich rozmanitosti v závislosti od podmienok prostredia a ilustrujú unikátnu konkurenčnú stratégiu buka, ktorá v optimálnych prírodných podmienkach spočíva vo vytváraní monodominantných porastov počas celého vývojového cyklu pralesa. Zároveň obsahujú globálne významnú prírodnú genetickú banku buka, ako aj množstvo sprievodných druhov závislých na týchto lesných biotopoch. Sú tiež jedinečným príkladom vývoja suchozemských ekosystémov a spoločenstiev v holocéne - po poslednej dobe ľadovej.

v Stuzici odumierajuce drevo 1 udava havesova 2havesova 1

Stužický prales
Charakteristickou drevinou stužického pralesa je jedľa biela, a to i napriek tomu, že jej zastúpenie nepresahuje 30 % a v podhrebeňových partiách jej miesto vedľa dominantného buka zaberajú cenné listnáče ako jaseň, brest a predovšetkým javor. Svojou typickou dlhovekosťou, ktorá môže dosiahnuť až 500 rokov, sa právom označuje za kráľovnú tohto lesa. Najstaršia - takmer 50 metrová stužická jedľa má vyše 300 rokov a "obvod v páse" 518 cm. Národná prírodná rezervácia Stužica si svojou výmerou 761,49 ha získala prvenstvo medzi najväčšími prírodnými bukovými a jedľovo-bukovými slovenskými pralesmi. Rezerváciu tvorí pramenný kotol a svahy hornej časti povodia rovnomennej riečky Stužica prameniacej pod Čierťažou. Jej najvýznamnejším prítokom je Kamenistý potok - ľavostranný prítok Uhu. Terén predstavuje hlboko zarezané údolie s mnohými výraznejšími bočnými hrebienkami a prítokmi. Medzi najvyšším bodom (Kremenec, 1210 m n.m.) a najnižším bodom (údolie riečky Stužica tečúcej na Ukrajinu, 647 m n.m.) je výškový rozdiel viac ako 550 m. Priemerná ročná teplota (5 - 6 °C), priemerné ročné zrážky (850 - 1000 mm), geologické podložie (sľudnaté pieskovce a bridlice), na ktorých sú tvorené hnedé lesné pôdy, resp. v podhrebeňových partiách aj sivé lesné pôdy, to všetko sú faktory prirodzeným spôsobom ovplyvňujúce stav a vývoj vegetácie. Sú tu prítomné všetky vývojové fázy lesa, rozostup a postavenie jednotlivých druhov drevín, výšková štruktúra lesa, podiel mŕtveho dreva v lese, proces jeho rozpadu, stav a vývoj mladej generácie lesa, ako aj zmeny druhového zloženia a stavu lesa v závislosti od nadmorskej výšky. Tento nenarušený pôvodný les predstavuje ukážku toho, ako vyzerali lesy v minulosti. Všetko tu prebieha v uzavretom cykle. Dlhodobé pozorovania zaznamenali tri typické základné vývojové štádiá. Počas prvej vzostupnej etape dreviny intenzívne využívajú svoje rastové schopnosti - štádium dorastania. Maximálnu produkciu dreviny dosahujú v štádiu optima. V poslednej etape stromy začínajú hynúť, zásoba drevnej hmoty klesá - štádium rozpadu.

Ekologické a biologické podmienky, stabilita ekosystému a výmera územia - to všetko vytvára predpoklady nenarušeného priebehu vývojového cyklu. Tieto hodnotné územia nám dávajú poslednú možnosť preniknúť k samotnej podstate zákonite prebiehajúcich procesov lesných spoločenstiev. Sú bohaté na rastlinných a živočíšnych predstaviteľov ríše. Inventarizačné výskumy hovoria o prítomnosti takmer 500 druhov húb, z ktorých mnohé sú vzácne a ohrozené. Priaznivé podmienky územia (veľká vzdialenosť od zdrojov znečisťovania ovzdušia, pôvodné a prirodzené lesné porasty, zachovanie starých drevín) pre svoj život využilo 105 známych druhov lišajníkov, takmer 30 z nich je kriticky ohrozených. O hodnote územia vypovedá aj prítomnosť viac ako 190 druhov machorastov a 354 druhov vyšších rastlín, z ktorých sa mnohé radia k východokarpatským endemitom (fialka dácka, hadomor ružový, zvonček jedľový, klinček nakopený, čermeľ Herbichov a pod.). Územie si zaslúži pozornosť a ochranu aj z hľadiska prítomnosti zoogeograficky, ekologicky a vedecky významných druhov bezstavovcov. Najpočetnejšou triedou stavovcov sú tu vtáky, z ktorých väčšina patrí medzi ohrozené druhy. Staré porasty vytvorili vhodné podmienky pre dutinových hniezdičov (napr. ďateľ bielochrbtý, tesár čierny, muchárik bielokrký, holub plúžik apod.). K vzácnym hniezdičom patrí aj sova dlhochvostá, ďubník trojprstý, labtuška vrchovská. V NPR Stužica bolo doteraz zistených 48 druhov vtákov. Chránené územie je obľúbeným stanovišťom jeleňa obyčajného, svine divej. Celoročne sa tu vyskytuje vlk dravý, medveď hnedý, rys ostrovid a vydra riečna.

Ochrana stužického pralesa má dlhú tradíciu. Už na konci 19. storočia uhorská akadémia vied za účelom ochrany reprezentatívnych lesov navrhla na ochranu sieť rezervácií po celom Uhorsku. Jednou z nich bola rezervácia medzi Kremencom a Veľkou Rawkou (Poľsko) na ochranu bukových lesov. Vyhlásená bola v roku 1908 pod názvom "Stužica - Jasan" na výmere 331,8 ha. Zásluhou prof. Zlatníka bola v roku 1938 rozšírená na 560 ha. Po pripadnutí bývalej Zakarpatskej Ukrajiny Sovietskemu zväzu sa celá rezervácia stala súčasťou dnešnej Ukrajiny. Po druhej svetovej vojne slovenská časť Stužice ostala bez zákonnej ochrany. Prof. Zlatník ju už v roku 1947 navrhol na vyhlásenie za rezerváciu. Stalo sa tak až v roku 1965. Lesný komplex nadväzuje na priľahlé chránené územia na Ukrajine a v susednom Poľsku ako súčasť trilaterálnej biosférickej rezervácie Východné Karpaty. Zároveň toto územie bolo v roku 1998 ocenené Radou Európy prestížnym Európskym diplomom.

Havešová
Bukové pralesy ako klimaxové lesné ekosystémy predstavujú vrcholové štádia lesa vzniknutého cez fylogenezický vývoj. Štúdiom pralesov s dominantným zastúpením buka sa v európskom meradle zaoberalo viacero autorov. Veľmi cenné poznatky boli získané výskumom východoslovenských bukových pralesov. Národná prírodná rezervácia Havešová má výmeru 171,32 ha. Nachádza sa v orografickej oblasti Polonín, v celku Bukovské vrchy a oddiele Nastaz. Reliéf je tvorený podhrebeňovými eróznymi ryhami v nadmorskej výške 450 - 740 m n.m.. Priemerná ročná teplota je 7 °C, priemerné ročné zrážky sa pohybujú v rozpätí 700 - 800 mm. Je situovaná v pásme krosnianskeho flyšu, na ktorých sú tvorené hnedé lesné pôdy mezotrofné, slabo humózne.

Dominujú tu spoločenstvá patriace do bukového lesného vegetačného stupňa. Bukový prales Havešová sa vyznačuje najvyššou kvalitovou štruktúrou zo všetkých pralesov Slovenska. Má relatívne vyrovnané ekologické podmienky, čo pri svojej vysokej ekologickej stabilite a výmere vytvára predpoklad nenarušeného priebehu jeho vývojového cyklu. Takýto prírodný les s charakterom pralesa je posledným objektom, kde môžeme ešte preniknúť k samotnej podstate zákonite prebiehajúcich procesov lesných ekosystémov.

Skúsme sa teda spolu pozrieť, ako sa vyvíja a mení bukový prales. Na pomoc si vezmeme výsledky z trvalých výskumných plôch (TVP), ktoré boli založené v roku 1979 a na ktorých prebieha opakovaný výskum.

V prírodnom lese prebieha všetko v uzavretom cykle. Na základe dlhodobých pozorovaní sa zistilo, že v rámci jedného vývojového cyklu môžeme rozlišovať tri typické základné vývojové štádia: štádium dorastania - vzostupná etapa, pri ktorej dreviny intenzívne využívajú svoje rastové schopnosti
štádium optima - pri ktorej sa dosahuje maximálna produkcia
štádium rozpadu - stromy začínajú hynúť, zásoba drevnej hmoty klesá.
Cenným poznatkom zisteným v NPR Havešová je fakt, že jednotlivé štádia vývojového cyklu sa striedajú na malých plochách (8-16 árov). Vzájomným ovplyvňovaním stromov dochádza k tomu, že rovnako vyzerajúce stromy môžu mať vekový rozdiel 50-70 rokov, prirodzene vytvárajú 2-3 vrstvy nad sebou. Cely vývojový cyklus trvá 230-250 rokov, pričom zásoba dreva na ploche kolíše o 30%. Ak rátame s priemernou zásobou 600 m3/ha, tak pri zmeraní všetkých stromov v Havešovej by sme napočítali viac ako 100 000 m3. Priemerný vek hornej hranice fyzického veku je 240-250 rokov, pričom objemový prírastok kulminuje vo veku 200-220 rokov. Na ploche kruhu vymedzeného polomerom 56,4 m, t.j. jeden hektár výmery vidíme:
počet stromov hrubších ako 10 cm: 220 ks
počet stromov hrubších ako 72 cm: 12 ks
zásobu dreva v objeme: 600 m3
objem mŕtveho dreva: 80-120 m3
počet semenáčikov: 6100- 39200 ks
Národná prírodná rezervácia Havešová nie je verejnosti sprístupnená, ale našou snahou bolo priblížiť aspoň základné charakteristiky bukového lesa, ktoré v rôznych obmenách je možné sledovať aj v iných rezerváciách (NPR Pľaša, NPR Jarabá skala, PR Šípková, PR Borsučiny...), ale aj mimo územia rezervácií, predovšetkým tam, kde boli lesy ponechané na samovývoj.

Rožok
Rozlohou najmenšie územie je súčasťou NP Poloniny a leží v Bukovských vrchoch severovýchodne od obce Ulič a juhovýchodne od obce Uličské Krivé. Jeho nárazníková zóna sa dotýka štátnej hranice medzi Slovenskom a Ukrajinou. Územie sa rozprestiera vo výške 500 - 790 m n.m. V lokalite prevažuje takmer čistý bukový prales vyznačujúci sa premenlivou štruktúrou z hľadiska výšky a priemeru kmeňa. Najväčšia časť lesov rezervácie je vo vývojovom štádiu dorastania a optima. Pôdy bohaté na humus vytvárajú podmienky pre jeden z najproduktívnejších bukových lesov na území Slovenska so zásobou dreva ž 1 029 m3 na hektár.

Vihorlat
Vihorlat je rozsiahly komplex bukových pralesov, ktorý sa tiahne pozdĺž oblúka hlavného hrebeňa Vihorlatských vrchov severne od jazera Morské oko. Zahŕňa vrchol Vihorlatu a časť Chránenej krajinnej oblasti Vihorlat až po vrch Fedkov. Komplex má výškové rozpätie 630 - 1 076 m n.m. Bukové lesy rezervácie majú dobrý zdravotný stav. Sú charakteristické dominanciou buka lesného (Fagus sylvatica), absenciou smreka obyčajného (Picea abies) a nízkym zastúpením jedle bielej (Abies alba), javora horského (Acer pseudoplatanus) a jaseňa štíhleho (Fraxinus excelsior). Nie sú výnimkou 240 - ročné a staršie exempláre buka. Celý vývojový cyklus v tomto pralese trvá 220 - 230 rokov.

Zaujímavosťou pralesov je aj množstvo viacerých vzácnych a ohrozených druhov rastlín a živočíchov. Nájdeme tu bažanku trvácu (Mercurialis perennis), skopóliu kranskú (Scopolia carniolica), zubačku žliazkatú (Dentaria glandulosa), vrchovku alpínsku (Tozzia carpathica), zvonček hrubokoreňový (Campanula serrata), ľaliu zlatohlavú (Lilium martagon), scilu Kladného (Scilla Kladnii). Pralesy sú vhodným útočiskom pestrej palety živočíchov. V dreve odumretých bukov sa vyvíjajú larvy vzácnych fúzačov - fúzača alpského (Rosalia alpina) a fúzača červenokrkého (Leptura thoracica). Obojživelníky tu reprezentuje kunka žltobruchá (Bombina variegata), mlok karpatský (Triturus montandoni), salamandra škvrnitá (Salamandra salamandra). Z plazov je pre územie typická užovka stromová (Elaphe longissima), no vzácne sa vyskytuje aj vretenica severská (Vipera berus). Atmosféru pralesa si nevieme predstaviť bez operených obyvateľov, ako sú tesár čierny (Dryocopus martius), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos martius), ďateľ bielochrbtý (Dendrocopos leucotos), muchárik červenohrdlý (Ficedula parva), jariabok hôrny (Bonasa bonasia), bocian čierny (Ciconia nigra), sova dlhochvostá (Strix uralensis) a iné. Žije tu srnčia, jelenia zver, zo šeliem rys ostrovid (Lynx lynx), vlk dravý (Canis lupus), mačka divá (Felis silvestris) a medveď hnedý (Ursus arctos). Ďalším z pôvodných druhov karpatskej fauny je aj zubor hrivnatý (Bison bonasus).