Presne pred 14. rokmi v noci z 19. na 20. novembra roku 2004 postihla Vysoké Tatry ničivá víchrica. Zničila vyše 12-tisíc hektárov lesa a vyžiadala si aj jeden ľudský život. My sme sa pozreli na to, čo sa v Tatranskom národnom parku (TANAP) stalo odvtedy až po dnes.
Kalamita bola pred štrnástimi rokmi spojená s prechodom studeného frontu, v ktorom k nám začal prúdiť studený arktický vzduch, ten dosahoval až silu orkánu. Na Lomnickom štíte dosiahol vietor v daný večer rýchlosť 170 kilometrov za hodinu, na Skalnatom plese až 200 kilometrov za hodinu. Na južnej strane Tatier zanechal po sebe 50-kilometrový pás vyvrátených stromov, poškodených ciest, tratí aj domov. Tatranský les v podobe, na ktorý boli zvyknuté generácie ľudí, bol za pár hodín preč.
Do záchranných prác sa následne zapojili mnohé mestá, organizácie, spoločnosti i dobrovoľníci. Priame odstraňovanie škôd trvalo niekoľko mesiacov. Ani v ďalších rokoch sa Vysoké Tatry nevyhli ďalším víchriciam. Tie už iba dokončili prácu najsilnejšieho orkánu z roku 2004.
Dnes je už viac ako samotná víchrica medializovaný spor medzi lesníkmi a predstaviteľmi ochranárskych združení. Samozrejme nevynímajúc Štátnu ochranu prírody SR. V plnej nahote sa potvrdzuje, že hoci môže byť nejaké územie súčasťou národného parku, v praxi to vôbec neznamená, že zásah človeka tam bude nulový.
Lesníci a majitelia lesov tvrdia, že drevo po kalamite treba vyťažiť, aby sa nerozšíril lykožrút, predišlo sa požiarom a v neposlednom rade sa môže drevo aj zhodnotiť. Ochranári trvajú na bezzásahovom prístupe. Čiže zasiahnutý les ponechať v národnom parku, v najprísnejšie chránenom území, kde by sa príroda a jej procesy o les prirodzene postarala.
Aj z tohto dôvodu je nevyhnutná zonácia Tatranského národného parku, teda jednoznačné pravidlá, ktoré určujú prípustné ľudské aktivity a zásahy v jeho jednotlivých zónach. Dokončeniu zonácie bráni podľa rezortu životného prostredia aj nedostatok peňazí na kompenzáciu ekonomických strát súkromným vlastníkom pôdy a lesov. Na zonáciu a ľudské aktivity v Tatrách sa viaže aj Návštevný poriadok TANAP-u, ktorý do dnešného dňa nemá presné znenie.
Lykožrút podľa viacerých erudovaných odborníkov patrí do prírodných procesov, ktoré si príroda zreguluje sama. Dôkazom je Tichá a Kôprová dolina (na našich fotografiách), ktoré sú aj po výskyte lykožrúta domovom jedinečných biotopov. Tvrdenie ochranárov potvrdzuje aj výskum Štátnej ochrany prírody SR a vedcov z Ústavu ekológie lesa SAV. Z aktuálnej štúdie vyplýva, že k odumieraniu smrekov došlo v bezzásahovom území len v deviatich zo 117 prípadov. Lykožrútová kalamita sa tak šíri častejšie z oblastí, kde zasiahol človek.
Tu si môžete pozrieť analýzu vzťahu medzi chránenými územiami s bezzásahovým režimom a rozpadom smrekových porastov v ich okolí. Sú to priebežné výsledky.
Na tejto stránke nájdete kompletné výsledky analýzy:
Každopádne, 20. november 2004 je významným míľnikom pre Vysoké Tatry. My veríme, že prioritou sa stane ochrana prostredia a nie ľudské aktivity v ňom.
Foto: MŽP SR, TANAP
