Chránené územia Slovenska č. 101/2023

CHUS 101/2023 9 Starostlivosť o prírodu a krajinu soch Michalovce a Humenné. Samotná CHKO s výmerou 4 564 ha a s ochranným pásmom 24 687 ha patrila k najmenším veľkoplošným územiam Slovenska. V roku 1996 až 1998 boli prehodnotené a spresnené hranice CHKO. Vyhláškou MŽP SR č. 111 z 19. apríla 1999 bola CHKO vyhlásená v spresnených hraniciach s výmerou 17 485 ha bez ochranného pásma. Územie CHKO v súčasnosti zasahuje do okresov Sobrance, Humenné, Snina a Michalovce a katastrov obcí Jovsa, Poruba pod Vihorlatom, Remetské Hámre, Hlivištia, Choňkovce, Podhoroď, Ruská Bystrá, Vyšná Rybnica, Hrabová Roztoka, Strihovce, Kolonica, Ladomirov, Stakčín, Snina, Zemplínske Hámre a Valaškovce. Hoci CHKO Vihorlat bola vyhlásená už koncom roka 1973, Správa CHKO so sídlom v Michalovciach začala svoju činnosť až jej slávnostným otvorením 12. 9. 1975. Správa CHKO mala v doterajšej svojej histórií troch riaditeľov – prvým riaditeľom sa stal prom. pedagóg Ján Verešpej, ďalšími boli Ing. Ján Terray a Ing. Ladislav Rovňák. CHKO ako jediná zo správ veľkoplošných chránených území vo svojej 50 ročnej histórií prešla špecifickým vývojom zlučovania s inými správami veľkoplošných chránených území, ktoré sa ukázalo ako neefektívne a opätovného osamostatňovania. K 1. 1. 1981 došlo k zlúčeniu správ CHKO Východné Karpaty a Vihorlat so sídlom v Humennom. Toto zoskupenie nemalo dlhu trvácnosť a k 1. 1. 1987 došlo znovu k ich rozdeleniu na dve správy, pričom sídlo Správy CHKO Vihorlat sa vrátilo do Michaloviec. K 1. 3. 1997 došlo k opätovnému zlúčeniu Správy CHKO Vihorlat so Správou CHKO Latorica so sídlom v Michalovciach. Ani toto zlúčenie netrvalo dlho a k 1. 7. 2000 došlo k rozdeleniu na dva samostatné organizačné útvary. Do roku 1975 sa tu nachádzalo len jedno chránené územie, a to chránené nálezisko Krivec, vyhlásené na ochranu hniezdneho biotopu bociana čierneho. V súčasnosti je toto územie súčasťou prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska – Krivec. Prvé chránené územia sa začali vyhlasovať v roku Značenie z roku 1988 – Morské oko, foto: P. Argaláš

RkJQdWJsaXNoZXIy MjAzMjQ2NA==