34 CHUS 101/2023 Starostlivosť o prírodu a krajinu O záchrannom chove karasa zlatistého (Carassius carassius Linnaeus 1758) na Slovensku Karas zlatistý (Carassius carassius), predtým karas obyčajný, je našou pôvodnou kaprovitou rybou. Je charakteristický zlatistým sfarbením so zelenkastým nádychom (obr. 1). Dorastá do dĺžky 15 – 25 cm, zriedka aj nad 30 cm. Je zástupcom ekologickej skupiny tzv. limnofilných druhov rýb obývajúcich stojaté alebo pomaly tečúce nížinné vody, husto zarastené vodnou vegetáciou. Ide o fytofilný druh využívajúci vodnú vegetáciu ako reprodukčný (neresový) substrát. Neres prebieha v niekoľkých dávkach v máji až júli pri teplote vody nad 16 °C. Celková plodnosť môže dosiahnuť až 300 000 ikier (HOLČÍK 1998). Podľa Červeného zoznamu rýb a mihuľovcov karas zlatistý patrí medzi silne ohrozené druhy (KOŠČO & HOLČÍK 2008). Podľa prílohy č. 5 vyhlášky MŽP SR č. 170/2021 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov je zaradený medzi chránené živočíchy a druhy národného významu. Jeho spoločenská hodnota podľa citovanej vyhlášky je stanovená na 500 Eur za jedinca. Na rozdiel od karasa striebristého, u karasa zlatistého je charakteristickým znakom vypuklá (konvexná) chrbtová plutva a menej vykrojená chvostová plutva, plutvy na brušnej strane majú červenkastý nádych (obr. 2). Počet šupín v bočnej čiare, ktorá je u karasa zlatistého často prerušovaná (neúplná), býva v priemere 32 – 35, kým u karasa striebristého 28 – 32 (BARUŠ et al. 1995). Menej nápadnými, ale spoľahlivejšími znakmi sú väčší počet zúbkov na nerozvetvenom lúči chrbtovej (28 – 30) a análnej plutvy (29 – 31), ktoré sú u karasa zlatistého menšie, ako u karasa striebristého, ktorý ich má v oboch plutvách len 10 – 15 (DEMÉNY et al. 2020). U mladých (juvenilných) jedincov karasa zlatistého je charakteristická tmavá juvenilná škvrna na báze chvostej plutvy, ktorá sa neskôr stráca Obr. 1: Karas zlatistý (C. carassius), foto: J. Hajdú
RkJQdWJsaXNoZXIy MjAzMjQ2NA==