rano_v_poloninach interier_Stuznice

História, ľud a kultúra spod polonín

Osídlenie
Prvé stopy osídlenia územia národného parku siahajú do konca mladšej doby kamennej – enolitu, súdiac podľa medených nástrojov a zlatých ozdôb nájdených v Uliči. Z doby bronzovej pochádza nález bronzovej sekery s tuľajkou severne od Stakčína. V ďalších obdobiach bolo osídlenie len veľmi riedke, takže ďalšie správy pochádzajú až z historického obdobia stredoveku.
Na vývoj osídlenia mala veľký vplyv valašská kolonizácia v 15. a 16. storočí pastiersko-roľníckym ľudom, tzv. Ruthénmi – Rusínmi. Najstaršou písomne doloženou obcou je Ulič z r. 1450. O ďalších dedinách sa dozvedáme v súvislosti s činnosťou zbojníckej družiny Fedora Holovatého z Ruskej Volovej, kedy sa v roku 1492 po prvý krát spomína Starina, Kolbasov a Veľká Poľana. Prostredníctvom rôznych daňových a portálnych listín sa dozvedáme o existencii ďalších obcí: 1567 (Nová Sedlica, pod starým názvom Rozgyel a Ruské), 1568 (Príslop, Jalová, Smolník a Runina), 1569 (Zboj a Uličské Krivé), 1585 (Ostružnica), 1598 (Dara), 1600 (Topoľa a Ruský Potok) a v roku 1633 (Smerekovica, dnes už zaniknutá obec medzi Runinou a Ruským).

drev.kostolik v ul.krivomdrev.kostolik v ruskom potokutopola rodisko a.duchnovicabetlehemcidreveny kostolik v topoli

Architektúra
Táto oblasť Slovenska je charakteristická drevenou zrubovou architektúrou, v ktorej sa prejavujú etnické a regionálne zvláštnosti územia. Najstaršiu formu obydlia predstavovali zrubové domy s minimálnymi hospodárskymi priestormi, nebielené, jednopriestorové domy, tzv. dymňanky pozostávajúce z jednej obytnej miestnosti „chyži“. Posledný takýto dom bol zbúraný v NP Poloniny v roku 1974 v Novej Sedlici. Mladšiu formu predstavujú dvojpriestorové a trojpriestorové zrubové domy, ktoré boli pokryté štvorspádovou slamennou strechou. Zrubová konštrukcia domu bola viazaná do tzv. „uhla“ (presah neotesaných brvien). K obytným domom sa zvyčajne pridružovali aj menšie, vo dvore samostatne stojace stavby (sypanec, chliev, šopa apod.). Z týchto stavieb vyniká tzv. „oboroh“ – štvorspádová slamenná strieška upevnená na štyroch vertikálnych koloch na skladovanie sena, ktorý sa ďalej na západ v ľudovej architektúre nevyskytuje.

Kostolíky
Svedectvom originálneho majstrovstva a bystrého umu miestneho obyvateľstva sú starodávne drevené kostolíky – cerkvi – ktoré so svojou bohatou interiérovou výzdobou sú skvostami ľudovej kultúry svetového významu. Ide o kultové stavby východného (pravoslávneho alebo gréckokatolíckeho) štýlu, čo je podmienené etnickou príslušnosťou ich tvorcov. Zrubová konštrukcia týchto stavieb (bez jediného klinca) pozostáva z troch časti – babinca, hlavnej lode a oltárnej časti. Ako krytina sa používal šindeľ, často dekoratívne vyrezávaný. Pôvodne v každej obci tohto územia stál drevený kostolík, postupne však počas živelných a vojnových udalostí zanikali. Tak počas 1. svetovej vojny zanikol kostolík v Runine, v 2. svetovej vojne v Jalovej, Príslope a Dare. Dva kostolíky boli prevezené do skanzenov (zo Zboja a Novej Sedlice). V súčasnosti sa v území NP zachovali štyri drevené kostolíky, ktoré štát chráni najvyššou formou ako národné kultúrne pamiatky. Sú v Uličskom Krivom (r. 1718), v Ruskom Potoku (r. 1740), v Topoli (polovica 17. storočia.) a v Jalovej (r. 1792 -nedávno zrekonštruovaný).
Výtvarným a funkčným jadrom kostola je ikonostas, ktorý spolu so závesnými ikonami predstavuje akési minigalérie ľudového výtvarného umenia.

Významné osobnosti

Alexander Duchnovič (1803, Topoľa – 1865, Prešov) – gréckokatolícky rusínsky kňaz, vedúca osobnosť národného obrodenia Rusínov v 19. storočí. Pracoval ako kanonik prešovského biskupstva. Buditeľskú činnosť rozvinul po revolúcii 1848 – 49. V roku 1850 založil spolok Literaturnoje zavedenije Prjaševskoje, ktorý sa mal stať organizáciou pre mladých literátov. Jeho pričinením vyšli tri ročníky almanachu Pozdravlenije rusínov (1850-52) – prvé kalendáre v dejinách Rusínov. Vydal učebnicu zemepisu, gramatiky a katechizmus pre potreby učiteľov a viaceré básne. Venoval sa štúdiu dejín, no z jeho prác vyšla iba Istorija Prjašivskoj jeparchii (1877). V roku 1847 zastupoval prešovskú kapitulu v uhorskom stavovskom sneme.

Volodymyr Hnaťjuk (1871, Veleciv,Ukrajina – 1926, Ľvov, Ukrajina) – ukrajinský etnograf, ktorý v roku 1896 v obci Zboj zapísal a následne opublikoval 42 rozprávok od Michala Pustaja (1858, Zboj – 1944, Zboj). Tie vyšli v Etnografickom zborníku vo Ľvove (1897, 1898). Svojim rozprávačským talentom je považovaný za jedného z najvýznamnejších ukrajinských rozprávkarov. Jeho rozprávky vyšli napr. v dielach Baronskyj syn v Americi (1916), Súpis slovenských rozprávok (1923), Ukrajinski narodni kazki Schidnoji Slovaččiny (1965), Z hlubin vikiv (1968), Kazky Zakarpatja (2001).

Michal Manuil Olšavskyj (1700, Olšavica – 1767, Mukačevo, Ukrajina) – biskup mukačevského biskupstva. V roku 1751 uskutočnil kanonickú vizitáciu Cirošskej a Pčolinskej doliny a v roku 1752 Uličskej a Ublianskej doliny. Zanechal nám jedinečný dokument o stave drevených cerkvi v Poloninách v polovici 18. storočia. Bola to prvá návšteva biskupa v Poloninách vôbec. Staral sa, aby v každej farnosti boli všetky liturgické knihy a rúcha. Zaviedol zvyk zvonenia zvonov 3x denne.

Igumen Ignatij - Ján Čokina, (1899, Uličské Krivé – 1976, Uličské Krivé) - narodil sa v chudobnej roľníckej rodine. Bol kňazom, misionárom, mníchom. Celý svoj život zasvätil šíreniu pravoslávnej viery, horlivo ju bránil. Žil veľmi prísnym asketickým životom. Za svoje presvedčenie bol mnohokrát prenasledovaný. Vyštudoval Pravoslávnu teologickú školu v Marmaroši (Ukrajina). Na Ukrajine bol vysvätený za kňaza, neskôr v Prahe na jeromonacha (mnícha -kňaza). Istý čas žil v monastieru v Ladomirovej ako prvý misionár z východného Slovenska. Jeho misijná služba a mníšska cesta viedla cez monastier Prepodobného Jóva Počajevského, farnosti Hrabské,Krásny Brod, Rebrín, Svetlice, Chust, Malé Berezné, Veľatín, Stakčín, Čeľovce, Ladomirová, Medvedie, Buková Hôrka, Šemetkovce, Topoľa, Runina. Za svoju duchovenskú činnosť bol vyznamenaný mníšskou hodnosťou "igumena", právom nosenia zlatého kríža a právom nosenia palice (súčasť kňazského oblečenia). V roku 1968 odišiel do dôchodku a nastálo sa usídlil vo svojej kalyve – skite (obydlie, kde žije malé množstvo mníchov a zvyčajne je jej súčasťou kaplnka) v rodnej dedine Uličské Krivé. Skit je zasvätený Preobraženiju (Premeneniu) Hospodina. Igumen Ignatij ho staval niekoľko rokov, pomáhali mu dobrí ľudia, študenti i známy architekt Andrej Kolomacký. Pochovaný je v priestore medzi skitom a časovňou. Nad jeho hrobom, ktorý si začal kopať a pripravovať sám, sa týči vlastnoručne vytesaný kríž.

Fedor Hlavatý, (koniec 15. storočia, Ruská Volová – zač. 16. storočia, miesto neznáme) - „Vy zlý a nespravedlivý lidé bardejovský…“ týmito slovami sa začína list zbojníckej družiny Fedora Hlavatého, ktorým sa vyhráža mestu Bardejov vypálením za obesenie svojich dvoch zlapaných druhov. Táto vzácna historická listina zo dňa 25. júla 1493 je dodnes uložená v Bardejovskom múzeu. Fedor Hlavatý je legendárny zbojník, ktorého 50-členná družina pôsobila v rokoch 1492 – 1495 na dnešnom slovensko-poľskom pohraničí. Členovia družiny pochádzali predovšetkým z rusínskych obcí v okolí Sniny. Boli postrachom pre zemepánov od Košíc, cez Dunajec, Bardejov, Krakov až po Užhorod. Vďaka činnosti tejto zbojníckej družiny boli doložené prvé písomné zmienky o obciach Kolbasov, Ruská Volova a zaniknutých obciach Starina, Veľká Poľana a Vološinec. V Ruskej Volovej – rodnej dedine - má odhalenú pamätnú tabuľu. Nad dedinou pod vrchom Kopyto sa nachádza tzv. Hlavatého balvan s hieroglyfmi, ktoré údajne ukrývajú tajomstvo uloženia veľkého zbojníckeho pokladu.

Egon Ervin Kisch, (1885, Praha – 1948, Praha) - nemecky píšuci český reportér. Jeden z najvýznamnejších postáv svetovej žurnalistiky z prvej polovice 20. storočia. Ako vojak pražského zboru sa zúčastnil bojov prvej svetovej vojny aj na našom území, v Poloninách. Svoje zážitky z uvedených bojov vydal formou reportáží i knižne. Jeho denník knižne vyšiel po prvý krát v roku 1922 v Prahe s nemeckým titulom Soldat im Prager Korps (Vojakem pražského zboru). Druhé vydanie vyšlo v roku 1930 v Berlíne s príznačným názvom: Shreib das auf, Kisch (Napíš to, Kisch). Svoje zápisky z frontu Kisch po vojne nikdy neupravoval, aj pred publikovaním ich nechal v pôvodnom znení.
Zaznamenal napríklad toto: V piatok 19.3.1915 - Cisna. O deviatej hodine dopoludnia nám povedali, že oddiel je pripravený na transport a že máme k dispozícii niekoľko málo spoľahlivých dedinských vozov až do poľnej nemocnice do Veľkej Poľany, teda 24 kilometrov. Jazda bola príšerná. Ako je ďaleko do Poľany? Opýtal som sa kočiša, Maďara ako koleno. Ukázal mi hodinky a vyslovil – Poľana. Odpovedal – Rechts um, links um, rechts um, links um – vpravo, vľavo, vpravo, vľavo… a opakoval tieto slová tridsaťšesťkrát. Omyl pri rátaní bol nemožný, pretože pri každom opakovaní zdvihol prst. Po tridsaťšiestom povedal - Ruská. Najprv som si myslel, že sa zbláznil, ale rýchlo som videl, že z výšin dole sa vinula nekonečná serpentína, na konci ktorej bola spomenutá obec.“

Peter Lodij, (1764, Zboj – 1829, Petrohrad) - významný rusínsky právnik, pedagóg a filozof, ktorý sa narodil v rodine pravoslávneho kňaza. Po skončení školy v rodnej dedine študoval vo Veľkom Baradini, Užhorode i Ľvove. Bol profesorom na univerzitách vo Ľvove, Krakove a Petrohrade. Prednášal filozofiu, matematiku a cirkevnoslovanský jazyk. Venoval sa súkromnému, štátnemu a najmä trestnému právu. Je autorom prác Logičeskija nastavlenija, Teorija obščych práv ai. V roku 1797 bol dekanom filozofickej fakulty univerzity vo Ľvove a v rokoch 1819-25 dekanom právnickej univerzity v Petrohrade. Na obecnom úrade v rodnej dedine Zboj má pamätnú tabuľu.

Michal Pustaj, (1858, Zboj – 1944, Zboj) - jednoduchý roľník s obrovským rozprávačským talentom. Vladimír Hnaťjuk (1871, Veleciv, Ukrajina – 1926, Ľvov, Ukrajina), ktorý v roku 1896 realizoval etnografické zápisy v obciach Ubľa, Klenová, Roztoky, Ulič, Nová Sedlica i Zboj, sa s týmto človekom stretol. V jeho osobe odhalil jedného z najtalentovanejších rozprávačov rozprávok v celej histórii rusínskeho národa. Zapísal 42 rozprávok, ktoré mu Michal Pustaj vyrozprával a tie opublikoval v „Etnografickom zborníku“. Jeho repertoár bol bohatý. Hrdinami jeho rozprávok sú najčastejšie vojaci, roľníci, páni, sluhovia. Najkrajšie z nich sú: Čudná mašinka, Potrestané zlo, Rusín – vojak a cár a ďalšie, ktoré boli vydané napríklad v knihách Barónsky syn v Amerike (1916), Súpis slovenských rozprávok (1923), Ukrajinské ľudové rozprávky Východného Slovenska (1965), Rozprávky Zakarpatska (2000).

Jurko Kolinčák, (1909, Starina – 1984, Starina) - roľník, spevák, zberateľ národného umenia. Svoj jednoduchý dedinský spôsob života obohatil o básne, ktoré písal. Cyklus veršov vydal v zbierkach „Zelenyj vinočok – červoni kvitočky“ (1965), „Karpaty pisneju včarovany“ (1974), „Podvihorlatska bystrina“ (1977).