Charakterisktika prírodných pomerov NP Malá Fatra

      Malá Fatra patrí medzi vysoké pohoria Slovenska s veľmi bohatou a zachovalou západokarpatskou prírodou. Pestré geologické zloženie a značná relatívna výška pohoria podmieňujú existenciu bohatstva rastlinnej a živočíšnej ríše a pestrosť foriem reliéfu. Patrí k najcennejším krajinným celkom SR.
      Samotný Národný park Malá Fatra zaberá územie Krivánskej Malej Fatry. Územie sa nachádza v severozápadnej časti Západných Karpát. Zasahuje do územia štyroch okresov: Žilina, Dolný Kubín, Martin a Ružomberok. Tento národný park má v systéme chránených území Slovenska, ale i Karpát, výnimočné postavenie - je najzápadnejšie položeným NP v rámci celého karpatského oblúku. Vyznačuje sa mimoriadnou pestrosťou reliéfu, geologických a klimatických pomerov. Zachovali sa tu prirodzené ekosystémy s veľkou rozmanitosťou rastlinných a živočíšnych spoločenstiev typických pre Západné Karpaty. V špecifických prírodných podmienkach sa vyvinuli aj endemity (druhy organizmov, ktoré sa nikde inde nevyskytujú). Tiež tu prežívajú reliktné druhy, ktoré v súčasnosti majú obmedzený ostrovčekovitý výskyt, avšak v minulých vývojových obdobiach Zeme boli rozšírené na veľkých územiach. Je to posledná západne položená bašta s pôvodnými a relatívne dobre zachovalými ekosystémami, v ktorých sa ešte udržujú základné ekologické a evolučné procesy. Pre stredoeurópsku a západoeurópsku industrializovanú krajinu má mimoriadny význam, ako významný ekostabilizačný prvok nadnárodného významu, odkiaľ je možné prenikanie západokarpatských druhov do susedných území, predovšetkým položených západne od územia Slovenska.
      Vzhľadom na mimoriadne prírodné hodnoty bol v roku 1988 vyhlásený Nariadením vlády SSR č. 24/1988 Zb. na Národný park Malá Fatra. Do tohto roku bolo územie chránenou krajinnou oblasťou (od r. 1967), preto územie Krivánskej Malej Fatry patrí medzi najstaršie veľkoplošné chránené územia Slovenska. Výmera Národného parku Malá Fatra je 22 630 ha, jeho ochranného pásma 23 262 ha.

Neživá príroda

      Krivánska Malá Fatra je jadrovým pohorím s mohutným kryštalickým jadrom, ktoré tvoria granodiority. Na severnej strane jadra je mezozoický obal, hlavný hrebeň a severnú časť pohoria pokrývajú subtatranské príkrovy - križňanský a chočský. Príkrovy sú tvorené najmä vápencami, dolomitmi, kremencami, pieskovcami a slieňmi.
      Pestré geologické podložie vplyvom rôznej odolnosti hornín voči zvetrávaniu, predovšetkým mezozoického obalu, podmienilo členitý reliéf s charakteristickými bralami. Na vápnitých horninách vznikli tiesňavy, rozličné skalné útvary a bralnaté hrebene. Tento reliéf ostro kontrastuje s menej členitým a zaobleným povrchom na ľahšie zvetrávajúcich horninách. Najbohatšie tvarovaný reliéf je na dolomitoch. Podzemné krasové javy sú vyvinuté na vápencoch.
      K pozoruhodnostiam z geomorfologického hľadiska patrí Šútovská epigenéza, Tiesňavy, Strečniansky prielom Váhu a v rámci Slovenska unikátna Kryštálová jaskyňa s výzdobou tvorenou kalcitovými drúzami, žiaľ v súčasnosti je už značne poškodená. Najznámejšou horou je Veľký Rozsutec, ktorý je aj v znaku národného parku. Najvyšším vrchom územia je Veľký Fatranský Kriváň (1709 m n. m.), najnižšie položené miesto (305 m n. m.) je rieka Váh pri Strečne na hranici ochranného pásma. Územie je pomerne bohaté na vodné pramene, vyvieračky a vodopády. Pre turistov je atraktívny najmä Šútovský vodopád, najväčší v rámci celého územia.

Hydrologické pomery

      Priaznivé klimatické podmienky, množstvo zrážok a geologicko-morfologické pomery podmieňujú značný odtok z územia. Územie Malej Fatry patrí do povodia Váhu. Charakteristickým znakom vodných tokov v Malej Fatre je ich hlboké zarezávanie do pohoria, prudkosť spádu a prevažne bystrinný charakter horských riečok a potokov. Ich sklon sa mení v závislosti od nadmorskej výšky a geologického podkladu. Na viacerých miestach, najmä v oblastiach výskytu vápencových hornín, vznikli početné vodopády, ako napr. Šútovský vodopád, ktorý je 38 metrov vysoký. Prudkosť spádu a tvorba vodopádov súvisí s pomerne veľkým výškovým rozdielom - medzi najvyšším a najnižším miestom je to vyše 1 300 metrov.
      Hlavným zdrojom vodnatosti povrchových tokov sú dažďové a snehové zrážky a v oblastiach s rozsiahlejším výskytom vápencových hornín aj podzemná voda. Najvyššie mesačné prietoky sa dosahujú v apríli, čo súvisí najmä s topením snehu. Vysoká vodnatosť je aj v máji, júni a júli, keď spadne najviac zrážok. Naopak najmenšie mesačné prietoky sú v septembri, prípadne januári, kedy v dôsledku chladného počasia dochádza ku kumulácií vody vo forme snehu a ľadu.
      Najdlhšou riekou územia je Varínka, ktorá dosahuje dĺžku 24,7 km.
      Územie Malej Fatry je infiltračnou oblasťou niektorých minerálnych a termálnych prameňov, ktoré vyvierajú v susedných kotlinách - Rajeckej a Turčianskej.

Lesy v národnom parku

      V národnom parku Malá Fatra zaberajú lesy 70 % rozlohy. Dnešné zloženie a rozloha nezodpovedá pôvodným lesom. Pôvodná plocha lesov bola oveľa väčšia. Najvyššie položené lesné porasty dosahovali nadmorskú výšku 1450 m n. m. a nad nimi sa rozprestieralo súvislé pásmo kosodreviny. V 16. storočí, v dobe valašskej kolonizácie, sa vplyvom pastvy hospodárskych zvierat značne znížila horná hranica lesa. Pastieri vyrubovali a vypaľovali les a rozširovali si plochy pasienkov. Horná hranica bola takto znížená miestami až o 450 m. Negatívna činnosť človeka mala vplyv aj na zmenu drevinového zloženia. Pôvodné zmiešané lesy vo Vrátnej, Kúrskej doline a na iných miestach boli nahradené smrekovými monokultúrami. V okolí Belej a Bránice boli zmiešané lesy nahradené čistými bučinami. Takto zmenené lesy majú oveľa nižšiu stabilitu oproti pôvodným zmiešaným lesom. Pôvodný zmiešaný les je na tomto území zložený z tzv. karpatskej zmesi, teda zmesi buka, smreka a jedle, s vtrúsenou prímesou iných drevín, ako sú javor horský, smrekovec, hrab, jaseň, breza, borovica a pod. V súčasnosti prevládajú listnaté dreviny (60 %) nad ihličnatými (40 %). Najrozšírenejšou drevinou je buk (55), potom nasleduje smrek (30 %), jedľa (6 %), kosodrevina (3 %) a javor horský (2 %). Menšie zastúpenie majú dub zimný, jaseň, breza, lipa, jelša, borovica, smrekovec a tis. V členitom teréne na skalných terasách sa nachádzajú spoločenstvá borovice lesnej, ako zvyšky v minulosti rozsiahlejších porastov. V miestach s teplejšou klímou, napr. pri Starom hrade, sa zachovali spoločenstvá kyslých dubových bučín. Je to severná hranica ich rozšírenia na Slovensku. Zachovalé pásma kosodreviny sa nachádzajú v oblasti Malého Kriváňa, Veľkého Kriváňa a Chlebu.
      Najzachovalejšie lesné spoločenstvá boli vyhlásené za maloplošné chránené územia.
      Zdravotný stav lesov v Národnom parku Malá Fatra je v súčasnom období ovplyvnený viacerými negatívnymi vplyvmi. Hlavným negatívom je drevinové zloženie lesov, ktoré je oproti pôvodnému drevinovému zloženiu značne pozmenené. V minulosti bolo pre lesy národného parku typické zmiešanie buka, smreka a jedle s prímesou iných drevín. Pomer jednotlivých drevín v lesných porastoch sa menil v závislosti od stanovištných podmienok, ale v zásade si vždy zachoval charakter zmiešaného bukovo-smrekovo-jedľového lesa, teda tzv. karpatskej zmesi, ktorá je typická pre celé západné Karpaty. Činnosť človeka mala značný vplyv na zmenu drevinového zloženia. Začiatkom nášho storočia začali lesníci presadzovať pestovanie smreka ako dreviny s priamym, málo zavetveným kmeňom, s kvalitnou drevnou hmotou a málo náročnou potrebou obhospodarovania. Pôvodné zmiešané lesy vo Vrátnej doline, Kúrskej doline a na iných miestach boli po vyťažení vysadené smrekovými monokultúrami. V okolí Belej a Bránice boli zmiešané lesy nahradené čistými bučinami, ktoré sú oproti smrekovým monokultúram stabilnejšie, ale takisto majú nižšiu odolnosť ako zmiešané lesy. Hospodárske lesy na území národného parku čoraz častejšie dostávali tvar monokultúry. Takto zmenené porasty mali oveľa nižšiu stabilitu a odolnosť voči abiotickým a biotickým činiteľom. Postupne sa začala prejavovať negatívna drevinová skladba porastov. Monokultúry boli napádané veternou a snehovou kalamitou, čo hlavne pri smrekových porastoch z dôvodu málo stabilného koreňového systému znamenalo pre lesných hospodárov vždy obrovské straty. V druhej polovici dvadsiateho storočia sa k takémuto stavu v našich lesoch pridal aj ďalší negatívny faktor - imisie v ovzduší. Lesné porasty, hlavne vo vrcholových častiach hôr boli do značnej miery poškodzované hlavne diaľkovým prenosom imisií. Vplyvom ich pôsobenia sa ešte väčšmi znížila stabilita a odolnosť lesných ekosystémov a zvýšila sa ich náchylnosť na poškodenie. Zdravotný stav lesných spoločenstiev sa vplyvom takýchto negatívnych podmienok sústavne zhoršoval. Takto poškodený a málo odolný les dostal v dnešnej dobe aj ďalšieho, veľmi silného nepriateľa - podkôrny hmyz. Tento napáda hlavne čerstvo zoťaté stromy, zdravotne oslabené, či inak poškodené jedince. Žije a rozmnožuje sa v lykovej časti pod kôrou stromu, čo má za následok úplné vyschnutie stromu. Po rozmnožení dcérske podkôrniky vyletia z pod kôry napadnutého stromu a napádajú aj zdravé stromy v ich okolí. Takýmto spôsobom vznikajú v lesných porastoch veľké podkôrnikové kalamity s obrovskými materiálnymi stratami pre užívateľov lesa.
      V súčasnosti sa jednotlivé negatívne vplyvy prelínajú a kumulujú do maximálneho negatívneho efektu na zdravotný stav lesov. Správa Národného parku Malá Fatra sa snaží presadzovať výsadbu lesov v pôvodnom drevinovom zložení a použitie miestnych sadeníc, ktoré sú odolnejšie a adaptovanejšie na klimatické pomery v Malej Fatre, viacetážový les odolnejší voči vetru a snehu pred lesom jednoetážovým, ktorý je menej odolný. Voči podkôrnemu hmyzu presadzujeme použitie lapákov a v prípade nutnosti aj feromónových lapačov.

Rastlinstvo

      Bohaté geologické podložie, členitý reliéf, veľké rozpätie nadmorských výšok podmienili vývoj typických zonálnych a azonálnych rastlinných spoločenstiev, ktoré ďalej podmienili vývoj charakteristických zoocenóz. Prevládajúcou vegetačnou formáciou sú lesné spoločenstvá, ktoré majú vo väčšine zachovalú prirodzenú štruktúru a 27 % z nich sú prírodné spoločenstvá len nepatrne zasiahnuté priamou ľudskou činnosťou.
      Na území národného parku a jeho ochranného pásma bolo doteraz zistených viac ako 1100 druhov vyšších rastlín, z ktorých je 22 druhov západokarpatských endemitov, 14 karpatských endemitov, 15 karpatských subendemitov, 1 panónsky subendemit a 4 vlastné endemity Malej Fatry - alchemilka Sojákova, alchemilka panenská, očianka stopkatá a jarabina Margittaiho. Zistených je 169 druhov rastlín zaradených do Červeného zoznamu ohrozených druhov rastlín, z ktorých je 67 kriticky ohrozených a veľmi zraniteľných druhov. Na vápencových skalných stenách môžeme obdivovať chránené druhy ako poniklec slovenský, klinček neskorý, astra alpínska, horec Clusiov. Charakteristickými druhmi nad hornou hranicou lesa sú vŕba sieťkovaná, dryadka osemlupienková, prilbica tuhá, mliečivec alpínsky, stračia nôžka a pod. Na prechodných rašeliniskách, slatiniskách, vlhkých a podmáčaných lúkách sú bohato zastúpené ohrozené rastlinné spoločentvá zastúpené druhmi ako napr.: rosička okrúhlolistá, rosička anglická, vstavač Fuchsov, vstavačovec májový, bradáčik vajcovitý, mečík strechovitý, všivec močiarny, páperníky atď.. Návštevníci sa môžu pokochať aj krásou a pestrosťou kvetnatých lúk v podhorskom pásme.

Živočíšstvo

      V náväznosti na rozmanitosť biotopov sú pestré i živočíšne spoločenstvá. Z bezstavovcov môžeme spomenúť najmä ľahko identifikovateľné druhy, jasoňa červenookého a na staršie bučiny viazaného fúzača alpského. V Národnom parku Malá Fatra a jeho ochrannom pásme je možné pozorovať viaceré stavovce bežne sa vyskytujúce v teplejších, nížinných podmienkach, ako sú užovka stromová, rosnička zelená a samozrejme i typických zástupcov horskej fauny, a to vretenicu severnú, mloka karpatského, z vtákov ľabtušku vrchovskú. Charakteristickými pre zachované rozsiahlejšie horské biotopy sú veľké predátory, ako medveď hnedý, vlk dravý, rys ostrovid a zriedka sa vyskytujúca mačka divá, z pernatých dravcov sú to orol skalný, jastrab lesný, včelár lesný, sokol sťahovavý, sokol lastovičiar a pod. Na území národného parku a v jeho blízkom okolí hniezdi najväčšia a najmenšia európska sova výr skalný a kuvik vrabčí. Z glaciálnych reliktov (druhy prežívajúce z minulých ľadových období) sa vyskytujú kuvik kapcavý, ďubník trojprstý, myšovka vrchovská, piskor vrchovský atď. Na skalných stenách môžeme pri veľmi veľkom šťastí pozorovať vzácneho murárika červenokrídleho. Zo zástupcov druhov viazaných na vodné prostredie sa vyskytuje viacero druhov, v súčasnosti už celkovo ohrozenej triedy obojživelníkov - mlok karpatský, mlok vrchovský. Brehy vodnatejších potokov obývajú vodnáre obyčajné, vzácne aj rybáriky obyčajné, z drobných cicavcov oba druhy dulovníc a z predátorov kriticky ohrozená vydra riečna. Na lúkach a pasienkoch vo večerných a nočných hodinách môžeme často počuť monotónne volanie chrapkáča poľného.