Ochrana prírody, 46/2025 / 23 čo možno sledovať na relatívne malom priestore. Dôležité pre oblasti s bimodálnymi gradientami, kde druhy môžu reagovať odlišne na zmeny životného prostredia, je implementácia postupov adaptívneho manažmentu. To umožňuje, aby stratégie ochrany boli flexibilné a reagovali na nové informácie a meniace sa podmienky prostredia (Khatiwara et al. 2023). Na celej škále gradientu pozdĺž Hrona sme zachytili tri generalistické druhy A. flavicollis, C. glareolus a S. araneus, ktoré sú súčasťou spoločenstiev drobných cicavcov od nížin Hronskej pahorkatiny a s klesajúcou početnosťou až po stanovištia nad hornou hranicou lesa Nízkych Tatier. Tieto druhy preferujú nižšie polohy, ktoré možno považovať v našich podmienkach za ich topické a trofické optimum. Disponujú širším potenciálom tolerancie k rastúcej nadmorskej výške a meniacim sa klimatickým podmienkam. Sú však zaznamenané pozorovania, kedy na altitudiálnej škále dochádza aj napriek relatívnej stabilite hlavných charakteristík habitatov k zmenám v ich využívaní a obývaní jednotlivými charakteristickými druhmi drobných cicavcov. V oblasti Álp sa na výškovej škále porovnávali spoločenstvá drobných hlodavcov v troch funkčne rozdielnych habitatoch v priebehu 20-ročného intervalu (Ferrari et al. 2023). C. glareolus, všeobecne považovaný za lesný druh, nachádzal vo vysokohorských podmienkach lesa topické optimum. O dvadsať rokov bolo zaznamenané rozšírenie tohto druhu do otvorených biotopov nad hranicou lesa. Hraboš snežný (Chionomys nivalis) sa v počiatočnej fáze experimentu vyskytoval vo všetkých troch skúmaných biotopoch, v skalnatej sutine, trávnatom poraste a na vresovisku. V súčasnosti bol hraboš snežný zistený už len v skalnatej sutine, nakoľko z trávnatého porastu a vresoviska úplne vymizol. Dynamika zloženia spoločenstiev drobných hlodavcov v gradiente nadmorskej výšky naznačuje, že zmeny v prostredí, potenciálne spojené s klimatickou zmenou, môžu viesť k preskupovaniu druhov v rámci jednotlivých biotopov. Na pochopenie mechanizmov týchto zmien sú potrebné dlhodobé štúdie. Príklad z Álp predstavuje východiskový bod pre ďalšie skúmanie aj v našom priestore, kde v ekosystémoch koexistujú generalistické a špecializované druhy. Druhové spektrum roztočov na transekte prameň – ústie Hrona prezentované v tejto práci predstavuje cenózu ektoparazitov charakteristickú pre skupinu drobných hlodavcov a hmyzožravcov na území Slovenska. Druhová rozmanitosť a ekologická heterogenita našej vzorky je daná tým, že reprezentuje prierez vegetačnými aj geomorfologickými pomermi časti územia Slovenska. Nami získaný súbor roztočov obsahuje druhy špecifické jednak k hostiteľovi a jednak k habitatu. Na druhej strane pozorujeme druhy so širokým spektrom tolerancie k meniacim sa fyzikálnym vlastnostiam prostredia, napr. v dôsledku nadmorskej výšky. Pri ekologickej skupine roztočov, ktorú sme označili ako ektoparazity a nidikoly, pozorujeme skupinu druhov vyskytujúcu sa v srsti drobných cicavcov na celej škále vertikálneho spektra, od približne 200 do 1 700 m n. m., ako napr. Eulaelaps stabularis, Hyperlaelaps microti, Laelaps agilis, Laelaps hilaris, Hirstionyssus isabellinus, Haemogamasus nidi, Haemogamasus hirsutus a i. Tieto druhy síce tolerujú väčšie výkyvy teplôt, optimum ich výskytu však majú v planárnom a kolínnom pásme (zvyčajne pod 650 m n. m., zriedka pod 800 m n. m.). Podobné výsledky z celého územia Slovenska prezentujú u tejto skupiny roztočov Mašán & Fenďa (2010). V ekologickej skupine roztočov, ktorú sme označili ako voľne žijúce (nie sú teda viazané na srsť a telo hostiteľa) existujú v našom súbore z povodia Hrona druhy s podobnými ekologickými nárokmi: Cyrtolaelaps mucronatus, Eugamasus magnus, Euryparasitus emarginatus, Macrocheles montanus, Pergamasus brevicornis. Naše výsledky ako aj pozorovania iných autorov naznačujú, že vertikálna distribúcia roztočov na Slovensku sa vyznačuje výraznou variabilitou, pričom niektoré druhy vykazujú preferencie k vyšším polohám, zatiaľ čo iné sú širšie rozložené v rôznych nadmorských výškach. Tieto údaje sú rozhodujúce pre objasnenie ekologických funkcií týchto roztočov a ich interakcií s hostiteľmi. Nami zistené druhy roztočov vykazujú adaptácie na špecifické výškové rozsahy, ktoré sú v súlade s biotopmi obsadenými ich hostiteľmi. Vertikálne rozloženie týchto druhov je významne formované environmentálnymi determinantmi, ktoré kolíšu v závislosti od nadmorskej výšky (teplota, vlhkosť). Naše zistenia kumulatívne naznačujú, že väčšina druhov roztočov z čeľade Laelapidae na Slovensku vykazuje väčšiu hojnosť v nižších polohách, najmä v rámci xerotermných habitatov, zatiaľ čo len obmedzený počet druhov rozširuje svoj areál do vyšších polôh. Distribučné vzorce roztočov tejto čeľade na Slovensku vykazujú značnú variabilitu v závislosti od nadmorskej výšky, pričom niektoré druhy sú symbolom špecifických výškových rozsahov: Haemogamasus mandschuricus – 750 až 1 650 m n. m., Hirstionyssus gudauricus – 800 až 1 600 m n. m, Myonyssus ingricus – 400 až 1 650 m n. m, Laelaps clethrionomydis – 300 až 1 650 m n. m. (Ambros 1985, 1990, Mašán & Fenďa 2010). Materiál roztočov, ktorý sme získali zo srsti drobných cicavcov na vymedzenom území povodia Hrona možno považovať za reprezentatívnu ukážku fauny tejto skupiny územia Slovenska. Z hostiteľského spektra sme v našom súbore vybrali tri eudominantné druhy – A. flavicollis, C. glareolus a S. araneus, na ktorých sme sledovali kvantitatívne a kvalitatívne charakteristiky ich akarínií. K očakávaným výsledkom patrilo, že najpočetnejšie zastúpené druhy roztočov na týchto hostiteľoch budú ich špecifické druhy: na A. flavicollis Laelaps agilis, na C. glareolus Laelaps clethrionomys a na S. araneus M. ingricus. Najpočetnejšie druhové spektrum v našom súbore z povodia Hrona bolo u A. flavicollis. Uvedené skutočnos-
RkJQdWJsaXNoZXIy MjAzMjQ2NA==