54 \ Ochrana prírody, 45/2025 dimentárnym obalom. Na povrch vystupuje najmä v južnej a centrálnej časti pohoria. V severnej časti Malých Karpát sa okrem tatrika nachádzajú aj príkrovové štruktúry fatrika a hronika. Popríkrovové sedimenty vrchnej kriedy sú zastúpené brezovskou skupinou (Salaj et al. 1987). Paleogénne sedimenty sú v Malých Karpatoch zastúpené malokarpatskou skupinou (Buček in Polák et al. 2012), ktorá sa nachádza v severozápadnej časti územia. Dnešnú podobu nadobudli Malé Karpaty v neskorom neogéne (Minár et al. 2011), kedy sa pohorie tektonicky a morfologicky osamostatnilo od neogénnych paniev. Počas kvartéru sa modelovala riečna sieť. Práve v období kvartéru sa uplatnila významná fáza prehlbovania dolín, tvorby jaskýň, škráp, travertínových útvarov, ako aj svahových procesov. V Malých Karpatoch sa nachádza osem krasových území (Čachtický kras, Dobrovodský kras, Plavecký kras, Smolenický kras, Kuchynsko-orešanský kras, Borinský kras, Cajlanský kras a Devínsky kras) (Hochmuth 2008). Problematika skalných miest Definícia skalných miest sa často líši a ani v geomorfologickej literatúre nebola predmetom hlbšieho skúmania a jasného definovania. Významná z tohto pohľadu je práca Migoń et al. (2017). Rozvíja geomorfologickú terminológiu pre takéto skalné útvary vrátane návrhu, aby sa skalné mesto stalo legitímnym vedeckým termínom. Práca rozlišuje skalné mestá a ruinové formy. Skalné mestá a ruinové formy sú dva rôzne typy eróznej morfológie hornín, ktoré sa vyznačujú v prvom prípade prítomnosťou „ulicového vzoru“ (prítomnosť skalných blokov oddelených od seba fraktúrami, či charakterom hornín tvoriacich spleť úzkych prechodov medzi výrazné skalné bloky) a v druhom prípade silne rozrušenými zvyškami hornín, hoci medzi nimi existuje určité prekrývanie. Príklady skalných miest alebo ruinových foriem možno nájsť v rôznych litotypoch a v širokej škále podnebí, od hyperaridných po vlhké. Z domácich autorov definovala skalné mestá napríklad Bizubová (2022) ako prirodzené zoskupenia horninových blokov, veží, ihiel či iných prírodných útvarov rôznych tvarov. Často bývajú usporiadané v niekoľkých výškových úrovniach a oddelené rôzne širokými a hlbokými puklinami, roklinami, tiesňavami, niekedy aj úvalinami. Táto definícia je všeobecnejšia a rozširuje okruh možných adeptov na skalné mestá, na rozdiel od definície Migoń et al. (2017), s nutnosťou ulicového vzoru, čím autori myslia spleť rôznych ciest oddeľujúcich jednotlivé morfotvary. Medzi klasické lokality skalných miest patrí severné Česko a priľahlé časti Poľska a Nemecka, Austrália, stredná Sahara a Gran Sabana vo Venezuele (Migoń el al. 2017). Litotypy obzvlášť vhodné na vznik takýchto pasívnych morfoštruktúr zahŕňajú najmä pieskovce, kremence, nasledované vápencami, dolomitmi, zlepencami, tufmi, viažu sa aj na magmatické horniny, ako sú granity, ryolity, ale najmä andezity, na ktorých sú vytvorené nespočetné skalné mestá v neovulkanitoch Slovenska. Predispozíciou tvorby týchto pasívnych morfoštruktúr sú diskontinuity v hornine, ako pukliny, zlomy alebo litologické rozhrania. Na primárne diskontinuity neskôr začínajú pôsobiť procesy zvetrávania, hlavne mrazového a svahových procesov a to najmä gravitačný rozpad (cambering, blokový rozpad a blokové pohyby), či prirodzenej odlučnosti, ktorá je výsledkom petrografickej predispozície hornín. Z krajinárskeho aspektu vznikajú zhluky rôznych horninových blokov, veží, vežičiek, pyramíd, ihiel, okien, brán, skalných zrúcanín, či špecifických bizarných tvarov, ktorým ľudia dali rôzne pomenovania. Prototypmi prírodných skalných miest na Slovensku sú Súľovské skaly vytvorené v karbonátových zlepencoch paleo- génu, či Dreveník pri Spišskom Podhradí, kde sú skalné mestá Peklo a Kamenný raj vytvorené v travertíne. Takéto väčšie či menšie skalné útvary nájdeme v každom pohorí, kde vytvárajú lokálne významné povrchové útvary, častokrát s vysokou návštevnosťou. Preto môžu byť vhodným adeptom na prirodzenú edukáciu návštevníkov z oblasti geológie, geomorfológie, živej prírody a jej ochrany. VÝSLEDKY V Malých Karpatoch doposiaľ systematický výskum predmetných skalných útvarov chýbal. Úlohe sme sa začali venovať od skorej jari roku 2025 z dôvodov absencie olistenia, aby vynikla scenéria tvarov pri fotodokumentácii. Počas výskumu sme zaznamenali 22 skalných miest (obr. 1, tab. 1). Pravdaže, rozhodovala aj subjektivita mapovateľov. Žiadne z mapovaných foriem georeliéfu nespĺňa definíciu skalného mesta v zmysle práce Migoń el al. (2017), v ojedinelých prípadoch spĺňa definíciu skalných ruín. Bližšie má preto pre nás všeobecnejšia definícia prírodných skalných, či kamenných miest podľa Bizubovej (Bizubová 2022). My sme zaviedli ešte jedno kritérium pri vyčleňovaní, a to, že by malo ísť o zaujímavú, netypickú morfológiu miesta, ktorá je unikátna v kontexte okolitej krajiny. Zamerali sme sa preto skôr na izolované a z geo-morfologického aspektu výrazné prvky v krajine. Cieľom teda je upriamiť pozornosť na menšie skal-
RkJQdWJsaXNoZXIy MjAzMjQ2NA==