Ochrana prírody, 44/2024 / 17 Obidve územia – Pilsko a Babia hora majú síce značnú nadmorskú výšku a vyvinutý subalpínsky – Pilsko, ba až alpínsky stupeň – Babia hora, ale zároveň majú malú rozlohu, ktorá nedokáže zabezpečiť trvalé prežívanie populácií vysokohorských druhov. Vrcholové partie Babej hory si zachovávajú svoje hodnoty, avšak zárasty kosodreviny by sa mali v niektorých častiach preriediť. Navyše, vrcholové partie trpia nadmerným pohybom turistov a vegetácia je intenzívne zošľapovaná. Zničený je vegetačný kryt (hoci niektoré časti sú s kamenným podkladom) a zároveň sa tým poškodzuje aj entomofauna. Problémom je aj značný počet zberačov čučoriedok, ktorí sa v letnom období pohybujú mimo značených rás, zošliapavajú a poškodzujú vegetáciu. Na Pilsku postupujúca prirodzená sukcesia vedie k zmene vegetačných pomerov, takže obmedzená a kontrolovaná pastva alebo prerezanie/presvetlenie kosodreviny či ručné vykášanie by mohlo priniesť oživenie diverzity vegetácie a zároveň entomofauny. ZÁVER Stav skúmaných rašelinísk je rôzny, hlavne pokiaľ ide o stupeň zachovalosti/degradácie, ktorá bola spôsobená človekom, resp. prirodzenou sukcesiou. Za najlepšie zachované a najhodnotnejšie považujem Klinské rašelinisko a rašelinisko Slaná voda. Svoj význam má ešte stále aj lokalita Rudné. Beňadovské rašelinisko nemá až takú významnú entomologickú hodnotu, ale Mútnianske rašelinisko by si vyžadovalo pravidelný a dlhodobejší výskum. Podobne to platí aj pre prvé dve zmieňované rašeliniská. Doterajší výskum chápem len ako primárnu sondu do komplexného pohľadu na zloženie lepidopterofauny oravských rašelinísk, za ktorou by mala nasledovať seriózna, podrobnejšia štúdia. V komplexe významných rašelinísk by iste mala mať svoje miesto aj celá zvyšná časť lokality Sosniny, ktorú som ale navštívil len krátko, hoci podľa literatúry, aj keď botanickej (Kučera & Bernátová 2012), vegetačná skladba poukazuje na možnosť nálezu aj entomologických vzácností viazaných na rašeliniskové habitaty. Závery a konkrétne riešenia, ktoré sú v uvedenej publikácii, resp. už aj v práci Trnku (Trnka 2000), navrhnuté pre zachovanie tejto lokality môžu byť chápané aj ako modelová/prípadová štúdia pre ochranu ostatných rašelinísk na území CHKO Horná Orava. Podrobne sa manažmentom mokraďových spoločenstiev zaoberá aj práca Šefferovej-Stanovej (ed.) (Šefferová-Stanová 2015). K hlavným nepriaznivým vplyvom radia zmenu vodného režimu (vybudovanie odvodňovacích kanálov), zánik živných rastlín pre larvy i imága, nevhodnú umelú výsadbu, pohyb ťažkými mechanizmami po ploche lokality a prirodzenú sukcesiu. Územia európskeho významu, vyhlásené za účelom ochrany lúčnych spoločenstiev v rámci CHKO Horná Orava, sú z hľadiska lepidopterofauny pomerne uniformné. Ide o spoločenstvá horských lúk, kde sa neočakáva významné druhové spektrum, navyše sú situované na fádnom geologickom podloží (flyš) a v nadmorských výškach, ktoré sú pre teplomilné druhy motýľov nepriaznivé. Napriek tomu je vidieť niekoľko rozdielov, ktoré vyplývajú hlavne z diverzity mikrohabitatov na sledovaných lúkach. Najlepšie z toho porovnania vychádza lokalita Koleňová. K tomu prispieva aj šetrný manažment obhospodarovania (kosenie), pri ktorom sú ponechávané rôzne veľké plochy nevykášané. V danej vegetačnej dobe predstavujú pre motýle potravné či úkrytové refúgium. Ani ostatné lúčne lokality v územiach európskeho významu nemôžem považovať za menejcenné, len príliš nevyčnievajú po stránke lepidopterologickej spomedzi známych horských lúčnych ekosystémov. Pre horské lúčne ekosystémy, ktoré som sledoval, platia všeobecné odporúčania, aby sa pokračovalo v ich pôvodnom extenzívnom obhospodarovávaní, pretože vznikli práve pôsobením človeka a jedine tie aktivity, ktoré boli na nich dlhodobo v minulosti vykonávané, ich môžu udržať v stave, ktorý je predmetom ich ochrany, t. j. pravidelné vykášanie v dlhšom časovom intervale, nie naraz, s ponechaním vždy inej časti nevykosených plôch (v rozsahu od 5 do 15% plochy), miestami využívať ručné kosenie, odstraňovanie náletov drevín, ale ponechanie starších solitérov. Prepásanie lokalít početne menšími skupinami dobytka (ovce, kozy, kravy) je vhodná, ba vítaná hospodárska aktivita. Potrebné je utlmiť, resp. zamedziť stavebné aktivity, nežiaduce je odvodnenie a turistický ruch. Šetrný zber lesných plodov možno tolerovať. Lokality podobného charakteru tvoria v oblasti CHKO Horná Orava značnú plochu. Podľa môjho názoru ich najväčším nepriateľom je strojové kosenie v priebehu veľmi krátkeho času bez ponechania refúgií s nepokosenou vegetáciou, resp. naopak, zanechanie kosenia či pasenia. Napriek tomu, že motýle nefigurujú medzi prioritnými druhmi živočíchov v skúmanom území, je možné využiť poznatky o výskyte motýľov v hornooravských územiach európskeho významu pre stanovenie optimálneho stavu lokalít a biotopov. Odvíja sa to od poznania troch základných atribútov úspešného prežívania jednotlivých populácií na jednotlivých habitatoch. Prvým je prítomnosť živných rastlín pre húsenice, hlavne v prípade, ak ide o motýle monofágne (v menšej miere oligofágne), viazané na významné druhy rastlín, typizujúcich ten-ktorý habitat či rastlinné spoločenstvo. Druhým je prítomnosť nektáronosných rastlín, poskytujúcich potravný zdroj pre imága motýľov. Rastliny s množstvom nektáru sú hmyzom preferované, takže ich bohatý výskyt na lokalite podmieňuje aj bohatý výskyt rôznych druhov motýľov. Posledným atribútom je mikroklimatický charakter habitatu. Zvyčajne teplé a suché podmienky vyhovujú vyššiemu
RkJQdWJsaXNoZXIy MjAzMjQ2NA==