42 \ Ochrana prírody, 41/2023 pov pre účely vypracovania programov starostlivosti v niekoľkých ÚEV na Slovensku, zriadených aj pre jej ochranu. Bolo medzi nimi aj päť ÚEV v Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) Horná Orava. V tejto CHKO sa ešte v roku 1989, aj vzhľadom na absenciu poznatkov o výskyte a početnosti daného druhu, ako aj o príčinách ohrozenia vydry a jej prostredia, začal v rámci celoslovenského programu výskumu a ochrany vydry riečnej „Akcia Vydra“ (KADLEČÍK 1990) realizovať výskum vydry riečnej (TRNKA 1990, 1991, 1992), ktorý s rôznymi prestávkami pretrváva dodnes. Prehľad prác o vydre z územia celej Oravy sú zhrnuté vo výberovej bibliografi i (URBAN et al. 2022). Cieľom tejto práce je zosumarizovať výsledky aktuálneho prieskumu vydry riečnej v celej CHKO Horná Orava, vrátane piatich ÚEV, v ktorých je tento druh predmetom ochrany, stanoviť aktuálny stav jej ochrany a načrtnúť návrh na ďalšie aktivity. VYMEDZENIE ÚZEMIA Prieskum sme vykonávali na všetkých väčších vodných tokoch v širšom území CHKO Horná Orava, ktorá bola zriadená v roku 1978 a jej výmera je 58 738 ha. V roku 2003 bolo územie rozčlenené do štyroch zón ochrany. CHKO Horná Orava odvodňujú pravostranné prítoky rieky Orava, ktorá vzniká sútokom Bielej a Čiernej Oravy. Na ich sútoku bola vybudovaná vodná nádrž Orava, dokončená v roku 1953. Jej plocha je pri plnom napustení 35 km2, obvod 55 km a jej časť zasahuje aj do Poľska. Hydrologická sieť má vejárovitý charakter, pričom recipientom je vodná nádrž Orava. Hustota dosahuje v priemere 0,47 km/km2 (STOCKMANN et al. 1981; TRNKA 1992). Jej kostru tvorí Biela Orava, pretekajúca od západu na východ. Pramení v Oravskej Magure v masíve Paráča (1 324,8 m n. m.) v nadmorskej výške 1 080 m. Zo severnej strany priberá väčšie ľavostranné prítoky Magurský potok, Juríkov potok, Klinianku, Mútňanku, Kýčeru a Veselianku, odvodňujúce svahy Oravských Beskýd, pravostranne z juhu priberá Hruštínku. Do Oravskej priehrady vteká vo výške 601 m n. m. Okrem nej do tejto vodnej nádrže ústia zo severu Polhoranka, Čierna Orava, Hraničný Kriváň a z východu Jelešňa. Z hľadiska zoogeografi ckého členenia terestrického biocyklu je územie začlenené do podkarpatského úseku provincie listnatých lesov eurosibírskej podoblasti palearktickej oblasti (JEDLIČKA & KALIVODOVÁ 2002). Živočíšne spoločenstvá majú charakter západokarpatskej podhorskej a horskej fauny s prevahou chladnomilných druhov. Podľa členenia limnického biocyklu sa nachádza v hornovážskom okrese pontokaspickej provincie, euromediteránnej podoblasti paleoarktickej oblasti (HENSEL & KRNO 2002). V CHKO Horná Orava bolo zriadených päť území európskeho významu, v ktorých je vydra riečna predmetom ochrany (obr. 1): 1) Jelešňa (SKUEV0222) – výmera 65,469 ha, vodný tok Jelešňa a jej zaústenie do Oravskej vodnej nádrže; 2) Jelešňa (SKUEV2222) – výmera 93,437 ha, vodný tok Jelešňa; 3) Oravská vodná nádrž (SKUEV0304) – výmera 252,114 ha, vodné toky: zaústenie tokov Polhoranky a Bobrovca do Oravskej vodnej nádrže (Zubrohlavskej a Bobrovskej zátoky), Oravská vodná nádrž; 4) Oravská vodná nádrž (SKUEV2304) – výmera 394,775 ha, vodné toky: zaústenia Čiernej Oravy, Kriváňa a Hraničného Kriváňa do Oravskej vodnej nádrže; 5) Ústie Bielej Oravy (SKUEV0658) – výmera 66,068 ha, vodné toky Biela Orava pod Oravskou vodnou nádržou, zaústenia tokov Skalčaník, Vavrečanka. METODIKA Prieskum sme vykonali od mája 2021 do novembra 2022 metódou „per pedes“ (pochôdzkou popri tokoch, VOSKÁR 1982). Šlo o celoročné fyzické kontroly vopred zvolených 53 lokalít na hlavných vodných tokoch a ich prítokoch v celej CHKO (vrátane štyroch konkrétnych ÚEV, v ktorých je vydra predmetom ochrany). Šlo najmä o križovania vodných tokov s premosteniami pozemných (prevažne cestných) komunikácií, resp. iné, tzv. „kľúčové lokality“, ako aj pobrežné zóny vodnej nádrže Orava. Na každej lokalite sa okrem premostenia kontroloval minimálne 600 metrový úsek, ktorého centrom bol daný technický priečny objekt (300 metrov proti a 300 m po prúde vodného toku od daného „uzlového bodu“). Sledovaný bol nielen vodný tok, ale aj oba brehy. Okrem týchto lokalít sa „ad hoc“ kontrolovali aj niektoré ďalšie náhodne vybrané úseky tokov. Použili sme modifi kovanú štandardnú metódu IUCN (Standard Otter Survey Method), založenú na vyhľadávaní pobytových znakov vydry, najmä trusových a pachových značiek (REUTHER et al. 2000; URBAN 2010, 2012; SAXA et al. 2015). Trus sa rozdeľoval podľa klasifi kácie Basa (BAS et al. 1984), modifi kovanej Urbanom a Topercerom (URBAN & TOPERCER 2001) do troch kategórií: čerstvý (s typickým zápachom do piatich dní); stredne starý trus (suchý, no s typickým vydrím zápachom, 6 – 14 dní) a starý (suchý, bez zápachu, kompaktný, resp. zlámaný na nie-
RkJQdWJsaXNoZXIy MjAzMjQ2NA==