52 CHUS 103/2024 Zamerané na verejnosť Shatuni využijú každú príležitosť získať potravu. Výrazné správanie pri hľadaní potravy sa vyznačuje veľkou migráciou, agresivitou, dravosťou a kanibalizmom. Shatuni útočia na iné zvieratá, vrátane medveďov, spiacich v brlohoch. Stretnutie s takýmto medveďom je nebezpečné, pretože človeka považuje za korisť. Podľa štatistík väčšinu shatunov tvoria dospelé samce. Príčina shatunizmu spočíva v nedostatku potravy a v dôsledku toho aj v nedostatočnom vytvorení si tukových zásob potrebných k hibernácii. Medvede, ktoré z nejakého dôvodu nedokázali nabrať potrebné množstvo tuku nemôžu hibernovať, pretože by počas spánku neprežili (dehydratácia a metabolická otrava). To ich stimuluje k neustálemu hľadaniu potravy. Úplne strácajú strach z človeka, pretože ho vnímajú ako korisť. Tieto mimoriadne nebezpečné medvede stopujú ľudí, žijúcich v týchto oblastiach, útočia na lovcov či rybárov a vnikajú do loveckých príbytkov aj za prítomnosti ľudí. Tiež vchádzajú do ľuďmi obývaných oblastí, kde vnikajú (rozbitím dverí, okien, cez strechu) do ľudských príbytkov s cieľom uloviť človeka ako svoju korisť. V obrovskom areáli medveďa hnedého, ktorý pokrýva časť Európy, Ázie a Severnej Ameriky, sa shatunizmus – ako ruskí odborníci nazývajú tento zložitý a nebezpečný jav, objavuje iba v Rusku. V porovnaní s útokmi iných voľne žijúcich živočíchov sú útoky medveďov v celosvetovom meradle zriedkavé. Dôležitým faktorom ovplyvňujúcim počet útokov na človeka je zmena správania sa medveďov. Tie sa v uplynulých rokoch sťahujú z odľahlejších lokalít na miesta, ktoré sú bližšie k ľudským sídlam, čo je spôsobené hlavne distribúciou potravných zdrojov. Väčšina medveďov je opatrná a zvyčajne od ľudí utečie, ale malé percento stretnutí môže skončiť útokom. Prevažná časť útokov má defenzívny charakter. Medveď, ktorý sa cíti ohrozený, prekvapený, vyrušený alebo vyprovokovaný na človeka zaútočí, pretože ho považuje za hrozbu. Konfliktné strety človeka s medveďom sú výsledkom kombinácie viacerých faktorov. V 80. rokoch minulého storočia dochádzalo na Slovensku k útokom medveďa na človeka často, hoci populácia medveďa hnedého bola v tom čase nižšia ako v súčasnosti. Literatúra BOMBIERI G. et al. 2019:. Brown bear attacks on humans: a worldwide perspective. Scientific Reports, 9(1). DOI: https://doi.org/10.1038/ s41598-019-44341-w DICKMAN A. J. 2010: Complexities of Conflict: The Importance of Considering Social Factors for Effectively Resolving Human-Wildlife Conflict. Animal Conservation, 13, 458 – 466. EVANS A. L. et al. 2012: Capture, anesthesia, and disturbance of free-ranging brown bears (Ursus arctos) during hibernation. PLoS One 7: e40520. FINĎO S. 2024: Šelma blízko ľudských obydlí. Poľovníctvo a rybárstvo 5: 46 – 47. FINĎO S. & SLAŠŤAN J. 2024: Odstrel a úhyn medveďov na Slovensku. Poľovníctvo a rybárstvo 5: 54 – 57. GARROTE P. J., DELGADO M., LÓPEZ-BAO J. V., et al. 2017: Individual attributes and party affect large carnivore attacks on humans. European Journal of Wildlife Research 63: 80. GOODRICH J. M. & BERGER J. 1994: Winter recreation and hibernating black bears Ursus americanus. Biological Conservation 67: 105. HERRERO S. 1985: Bear Attacks: Their causes and avoidance. New York, New York: Lyons & Burford, Publishers; 287 pp. HERRERO S. 2018: Bear attacks: Their causes and avoidance, 3rd edition. New York, NY: Lyons & Burford. HERRERO S., HIGGINS A., CARDOZA J. E., HAJDUK L. I. & SMITH T. S. 2011: Fatal attacks by American black bear on people: 1900 – 2009. Journal of Wildlife Management 75: 596 – 603. LINNELL J. D. C., SWENSON J. E., ANDERSEN R. & BARNES B. 2000: How vulnerable are denning bears to disturbance? Wildlife Society Bulletin 28: 400 – 413. PAZHETNOV V. S. 1980: Indirect Signals in Social Behavior of Brown Bears. In Proc. of All-Russian Meeting on Ecological Fundamentals of Protection and Rational Use of Predatory Mammals (Nauka, Moscow, 1979), pp. 228 – 230. PENTERIANI V., BOMBIERI G., FEDRIANI J. M., et al. 2017: Humans as prey: coping with large carnivore attacks using a predator–prey interaction perspective. Human–Wildlife Interactions 11: 192 – 207.
RkJQdWJsaXNoZXIy MjAzMjQ2NA==