01 02 03 03

Prírodné a kultúrne turistické zaujímavosti vo Veľkej Fatre

Blatnický hrad

Blatnicky hrad Leží v Gaderskej doline neďaleko obce Blatnica. Po prvý raz sa spomína v listinách z r. 1300. Vyrástol na príkaz zvolenského župana Donča a jeho majiteľom sa stal Peter z Brezovice. Plnil funkciu dozoru nad frekventovanou obchodnou cestou. (Do Turca viedla z Banskej bystrice cez Harmanec tzv. medená cesta, po ktorej vozili medenú rudu bohatú na striebro do Krakowa.) V 15. a v prvej štvrtine 16.storočia sa v jeho vlastníctve vytvárali veľmi zložité a neprehľadné vlastnícke vzťahy. Situácia sa upokojila, keď hrad spolu s celým panstvom vrátane obce Blatnica pripadol v roku 1539 Révayovcom. Základná podoba hradu pozostávala z pomerne úzkeho pozdĺžneho paláca, zosilneného dvoma vežami, obohnaného priekopou vytesanou do skaly a na severovýchodnej strane chráneného strmou priepasťou. Niekedy v 16. A 17.storočí bola pevnosť doplnená o veľké predhradie s obrannými baštami, do ktorého viedla zo západnej strany prístupová cesta. Obranné múry hradu dal zbúrať v roku 1658 Mikuláš Révay. Na tomto hrade sa narodil významný spisovateľ, politik a politológ Peter Révay, ktorý napísal viaczväzkové dejiny Uhorska a ďalšie vedecké práce. Roku 1722 hrad zachvátil požiar. Na konci 17.storočia sa hradu zmocnili povstalci Imricha Tokoliho a na začiatku 18.storočia aj kuruci Františka Rákociho II. Po utíchnutí povstaní význam Blatnického hradu upadol, od roku 1790 už nebol obývaný a odvtedy pustne. Časť obce prešla v 17.storočí zálohou do rúk Prónaiovcov, rodu, ktorý bol v hospodárskych službách Révayovcov.
Na blízkej Plešovici bolo sídlisko Keltov z doby železnej.

Sklabinský hrad

Sklabinsky hrad Nachádza sa nad obcou Sklabinský Podzámok. Zrúcaniny hradu postaveného v prvej polovici 13. storočia na staršom hradisku. V priebehu 13. storočia sa stal strediskom hradného panstva. Od roku 1328 tu sídlila Turčianska župa. V roku 1436 hrad vyhorel. O niečo neskôr bol postupne upravený. Hrad získal v roku 1527 František Révay, ktorý sa stal veľmi skoro dedičným županom Turca. V roku 1554 hrad rozšíril o južné, druhé predhradie. Tieto stavebné úpravy súviseli aj s tureckým nebezpečenstvom, ktoré ohrozovalo predovšetkým južné kraje Slovenska. V rokoch 1610-1612 si Révayovci postavili v treťom predhradí pohodlný renesančný poschodový kaštieľ, ktorý podľa vtedajších obranných požiadaviek opevnili. Kaštieľ bol sídlom Turčianskej župy až do polovice 18. storočia, keď postavili nový župný dom v Martine. Kaštieľ bol obývaný až do roku 1944, keď ho v rámci partizánskych bojov hitlerovské vojská podpálili, odvtedy je v ruinách. V roku 1970 sa uskutočnili opravné práce pri vstupe do areálu, aj v priestore pred ním. V súčasnej dobe sa hrad opravuje znovu.

Park v Turčianskej Štiavničke a Teplické serpentíny

Stiavnicka park V druhej polovici 16. storočia bol postavený v Turčianskej Štiavničke renesančný kaštieľ grofskej rodiny Revayovcov. V roku 1909 zasiahol kaštieľ požiar a zhorela mu strecha. Začiatkom 90-tych rokov 20. storočia sa začala rozsiahla rekonštrukcia, ktorá ale doteraz nebola dokončená. V súčasnosti nie je kaštieľ verejnosti prístupný a postupne chátra. Ku kaštieľu patrí aj rozsiahly anglický park so zimnou záhradou, jazierkami a vzácnymi drevinami. Park udržiava obec a je prístupný aj verejnosti. V parku možno obdivovať takmer 400 druhov stromov z celého sveta.
Oblasť v minulosti nemala dostatok vodných zdrojov a tak bolo potrebné nájsť spôsob, ktorý by vodu obci, parku a kaštieľu zabezpečil. Riešením je systém Teplické serpentíny, ktoré v rokoch 1870-1875 vybudoval gróf Révay. Tento systém je tvorený sústavou vodných kanálikov vedených v zemi, po hornine, či v drevených žľaboch. Táto dômyselná sústava bola do roku 1955 nefunkčná. V roku 1999 Obecný úrad v Turčianskej Štiavničke z vlastnej iniciatívy a za pomoci rôznych organizácii vrátili v roku 2002 systém serpentín do pôvodného stavu. Tieto serpentíny končia v jazierku, ktoré vodu zo serpentín zachytáva. Jazierko je napájane aj potokom, neďaleko ktorého sa nachádza. Pri jazierku je možné vidieť skalu, na ktorú je žliabkom privádzaná voda, pričom dochádza k tvorbe travertínu.

Lokalita svetového kultúrneho dedičstva - osada Vlkolínec

Vlkolinec zima Výnimočné postavenie medzi obcami Veľkej Fatry má Vlkolínec. Je to najvyššie položená svojrázna horská osada s typickou ľudovou architektúrou. Rozprestiera sa na južnom úpätí vrchu Sidorovo v nadmorskej výške 718 m n.m., 10 km od Ružomberka. V roku 1977 bola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Drevené zrubové domy si ľudia natierali farebnou omietkou - bielou, modrou, žltou, ružovou, svetlo-okrovou, aby im veselé farby spríjemňovali dlhé a ťažké zimy. V celej strednej Európe nenájdete takú zachovalú pôvodnú osadu ako je Vlkolínec. Preto bol v roku 1993 zapísaný do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO ako unikátny krajinno-sídelno-architektonický komplex. Jeho základnou hodnotou je vyvážený vzťah človeka a prírody, sídla a krajiny. Jedna z povestí hovorí, že názov obce Vlkolínec je odvodený od výskytu vlkov v tejto lokalite. Vlkolínec bol sedliacko - želiarskou obcou. Sedliaci boli vlastníci usadlosti, domu a pozemku, želiari boli nájomníkmi domu na dedine. Vlkolínčania boli v minulosti známi tesári. Stavali drevené domy i v dedinách dolného Liptova, štiepali šindle a venovali sa rezbárstvu. Vzácnymi stavbami obce Vlkolínec sú dvojpodlažná zrubová zvonica z roku 1770, z vonkajšej strany obitá dreveným šindľom, zrubová studňa z roku 1860 s hĺbkou 13 m, barokovo - klasicistický kamenný rímsko-katolícky kostol Navštívenia Panny Márie z roku 1875. V obci si môžete pozrieť Roľnícky dom s expozíciou pôvodného bývania, používania predmetov v domácnosti, v poľnohospodárstve. Vo Vlkolínci bola tiež škola, ktorá zabezpečovala vzdelávanie pravdepodobne už od 17. storočia. Na každej lúke okolo Vlkolínca boli štále (senníky), ktoré slúžili na úschovu sena alebo zimovanie či letovanie dobytka. V súčasnosti tu žije 35 stálych obyvateľov a viaceré obydlia využívajú ľudia z celého Slovenska ako chalupy na rekreáciu.

Uhliarska osada Rybô

Patrí medzi osady obce Staré Hory (Dolný a Horný Jelenec, Dolná a Horná Turková, Prašnica, Rybô, Valentová, Richtárová a Polkanová), ktoré vznikli na rozhraní 15. a 16. storočia okolo uhlísk produkujúcich drevné uhlie na tunajšiu hutu v Starých Horách. Už na sklonku neolitu a začiatkom doby bronzovej sa v oblasti Starých Hôr ťažila meď. Územie je najstarším náleziskom nerastov v okolí Banskej Bystrice s najstaršou baňou na striebro a meď. Už pred rokom 1500 tu postavili hutu. Od 15. storočia sa ťažisko ťažby prenieslo do Španej doliny.
Osada Rybô je smutne známa najväčšou lavínovou katastrofou na Slovensku z roku 1924. Osada leží priamo pod lavínovým kotlom. Nadmerným odlesnením strmých svahov vznikali (a dodnes vznikajú) v tejto lokalite časté lavíny a povodne, ktoré pravidelne ohrozovali majetok a životy osadníkov. Najtragickejšia udalosť sa odohrala v roku 1924, kedy v lavíne dlhej 2,5 km a vysokej 35 metrov zahynulo 18 ľudí. Na pamiatku tejto tragickej udalosti stojí v závere osady Rybô pamätný kríž.

Kúpeľné mestečko Ľubochňa

Podhorské klimatické kúpele Ľubochňa ležia v údolí Váhu a Ľubochnianky neďaleko Ružomberka. Od roku 1894 bola osada Ľubochňa (patriaca k obci Gombáš až do 1.1. 1951) využívaná ako letovisko bohatých a vplyvných hostí. Súkromní podnikatelia, maďarská a židovská šľachta tu postavili niekoľko drevených štýlových víl. V roku 1897 boli v Lubochni založené klimatické kúpele a vystavané štátne liečebné domy. Vďaka tomu Ľubochňa mala prvú kanalizáciu v okrese. Rozvoj Ľubochne je spojený s menom grófa Andrása Bethlena, zakladateľa Tatranskej Lomnice, s ktorou má obec podobnú architektúru. V tomto období boli postavené viaceré štátne hotely, sieť súkromných sídiel členov uhorskej vlády, parky, vodoliečebný kúpeľný dom, tenisové kurty a plaváreň. Výstavba bola realizovaná v secesnom štýle s drevenou hrazdenou architektúrou. Viaceré z týchto secesných kúpeľných budov sa zachovali dodnes. V jednej z nich má od roku 1948 sídlo Endokrinologický ústav, ktorý výraznou mierou prispieva k liečeniu chorôb štítnej žľazy a obezity. Kúpele sú špecializovaným miestom liečenia endokrinologických a metabolických chorôb. Ľubochnianske kúpele navštívilo veľa významných ľudí ešte za Rakúsko Uhorska, no i po vzniku Česko Slovenska. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Obce Ľubochňa.

Ľubochnianska dolina - prvá elektrifikovaná lesná železnička v Rakúsko-Uhorsku

Ľubochnianska dolina je so svojimi 25 kilometrami najdlhšou dolinou Veľkej Fatry. V roku 1900 tu bola postavená lesná železnička na dopravu dreva. V roku 1904 postavili v Ľubochni malú vodnú elektráreň, vďaka čomu elektrifikovali lesnú železničku ako prvú svojho druhu v Rakúsko-Uhorsku. Bola dlhá 24 km a slúžila až do roku 1965. V minulosti, pred zavedením lesnej železničky, sa vyťažené drevo dopravovalo plavením po Ľubochnianke. Ešte i dnes môžeme vidieť na jej toku tajchy (Vyšný a Nižný tajch), ktoré zachytávali jarné vody pre potreby splavovania dreva.

Vodný žľab Rakytov

V oblasti Harmanca bolo v minulosti rozšírené na dopravu dreva rízňovanie. V úzkych a strmých dolinkách sa stavali rizne - vodné žľaby, ktoré sa využívali ešte aj v 20. storočí. Najzachovalejší z nich sa nachádza v doline Rakytovo pri Dolnom Harmanci. Toto lesnícke technické dielo je vyrobené z dreva - zo smreka a jedle, bez použitia iného materiálu. Vodný žľab vybudovali pravdepodobne už v 19. storočí a za národnú kultúrnu pamiatku ho vyhlásili v roku 2000. Vodný žľab meria 2 450 m, dlhé roky bol poškodený a čiastočne znefunkčnený. V roku 2007 Mestské Lesy Banská Bystrica zrekonštruovali túto unikátnu technickú pamiatku, ku ktorej vybudovali aj náučný chodník. Je to jediný funkčný vodný žľab v celej strednej Európe.

NPP Harmanecká jaskyňa

Hoci Harmanecká jaskyňa nespadá do územnej pôsobnosti Správy NP Veľká Fatra, orograficky leží v južnej časti pohoria Veľká Fatra. Je to jediná jaskyňa sprístupnená verejnosti so sprievodcom vo Veľkej Fatre. Prístup k Harmaneckej jaskyni je od parkoviska na štátnej ceste Harmanec - Turčianske Teplice severozápadne od Banskej Bystrice. Ku vchodu do jaskyne sa návštevník dostane po serpentínovom náučnom chodníku s prevýšením 260 m. Výstup trvá približne 40 min. Pozoruhodným vznikom podzemných priestorov, mohutnými rútivými dómami, mimoriadne bohatým výskytom mäkkého sintra i množstvom zimujúcich netopierov sa Harmanecká jaskyňa radí medzi najvýznamnejšie jaskyne na Slovensku. Dosahuje dĺžku 2763 m a vertikálne rozpätie asi 75 m. Upútajú mohutné pagodovité stalagmity, nástenné vodopády a záclony i sintrové jazierka. Vo Veľkom dóme sú dve pagody vysoké 12 m s priemerom 3 m. Podrobnejšie informácie nájdete na stránke Správy slovenských jaskýň.

Necpalský vodopád

Na ľavostrannom prítoku Necpalského potoka v západnej časti Veľkej Fatry si môžete všimnúť neďaleko turistického chodníka v Necpalskej doline vodopád medzi skalami. Padá z výšky 3,9 m a svojou silou vymodeloval v koryte priehlbiny 60 až 80 cm hlboké.
Patrí k najvodnatejším vodopádom vo Veľkej Fatre, takže ani v zime celkom nezamŕza. Pod vodopádom sa voda s hukotom valí cez balvany v perejách kým dosiahne blízky Necpalský potok.