3.5.7 Regionalizácia Ramsarskej konvencie

    Systém regionalizácie konvencie vošiel do platnosti prijatím rezolúcie 3.3 (1987) o vytvorení Stáleho výboru, ktorý dohliada na uskutočňovanie konvencie medzi zasadnutiami Konferencie zmluvných strán. Je to významný faktor fungovania konvencie, pokiaľ ide o štruktúru Stáleho výboru, povinnosti a organizačné zloženie Byra, ako aj spoluprácu zmluvných strán prostredníctvom regionálnych zástupcov a ich zasadnutí.

    Na 7. zasadnutí Konferencie strán v r. 1999 prijala rezolúcia VII.1 novú regionalizáciu ramsarských krajín, pri ktorej došlo k zlúčeniu dovtedy samostatných regiónov pre západnú a východnú Európu a vytvorených bolo 6 regionálnych skupín:

    Niektoré regióny majú svojho koordinátora v Byre (napr. pre Európu), alebo sú poverení pracovníci priamo v danej oblasti, ktorí spolupracujú s Byrom (napr. v Canberre pre Oceániu).

    Od roku 1991 sa organizujú regionálne a subregionálne zasadnutia, ktoré formulujú odporúčania pre ďalšie aktivity a pripomienkujú dokumenty pripravované pre riadne zasadnutia strán. Slovenská republika mala dosiaľ zastúpenie na nasledovných zasadnutiach:

1989 - Gdańsk, Poľsko
1991 - Lelystad, Holandsko
1994 - Budapešť, Maďarsko
1995 - Varna, Bulharsko
1998 - Riga, Lotyšsko
1998 - Postojna, Slovinsko.