3.4 Stručná história Ramsarskej konvencie

    Prvá výzva na medzinárodnú konvenciu o mokradiach prišla v roku 1962 počas konferencie v rámci Projektu MAR (programu založeného v r. 1960). Vyvolali ju obavy z rýchlosti, s akou boli "kultivované" alebo inak zničené rozsiahle plochy močarín a mokradí v Európe, ktorých výsledkom bol pokles počtu vodného vtáctva. Konferenciu MAR organizovali IUCN, Medzinárodné byro pre výskum vodného vtáctva (IWRB, teraz súčasť Wetlands International) a Medzinárodná rada pre ochranu vtákov (ICBP, teraz BirdLife International). V priebehu nasledujúcich ôsmich rokov sa text konvencie rozpracoval na viacerých medzinárodných a odborných rokovaniach, ktoré sa konali najmä pod záštitou IWRB. Pôvodne sa konvencia špecificky zameriavala na ochranu vodného vtáctva tvorbou siete refúgií. Pri rozpracovaní textu postupne prevažovala ochrana biotopov nad ochranou druhov. Napokon v meste Ramsar na pobreží Kaspického mora v Iráne text konvencie odsúhlasili a prijali 2. februára 1971. Tento deň, 2. február, je od roku 1996 Svetovým dňom mokradí.

    Konvencia nadobudla platnosť v decembri 1975, keď UNESCO (depozitár konvencie) prijalo dokumenty o pristúpení (alebo ratifikácii) od siedmej krajiny. Konvencia má v súčasnosti tzv. zmluvné strany (Contracting Parties) vo všetkých oblastiach sveta. Od svojho prijatia bola konvencia upravovaná v dvoch prípadoch: protokolom (nový dohovor, ktorý upravuje pôvodný) v decembri 1982 (príloha 1) a radom doplnkov v r. 1987, známych ako Dodatky z Reginy.

Parížsky protokol

    Parížsky protokol upravujúci Ramsarskú konvenciu schválila Mimoriadna konferencia zmluvných strán, ktorá sa konala na ústredí UNESCO v Paríži v decembri 1982. Protokol potvrdzuje, že všetky jazykové verzie konvencie (anglická, francúzska, španielska, nemecká, ruská a arabská) sú rovnocenné a ustanovuje proces pre úpravy konvencie, prevažne jej nedostatkov. Účinnosť nadobudol v r. 1986 a následne druhá Mimoriadna konferencia v Regine v Kanade v r. 1987 prijala tzv. Dodatky z Reginy (Príloha 1).

Dodatky z Reginy

    Na Mimoriadnej konferencii zmluvných strán, ktorá sa konala v Regine v Kanade v r. 1987, bol prijatý rad dodatkov. Tieto neovplyvňujú základné princípy konvencie, ale súvislosti jej fungovania: právomoci konferencie, ustanovenie Stáleho výboru, rozpočet a stály sekretariát (Byro). Tieto Dodatky nadobudli účinnosť 1. mája 1994.

    Slovenská republika sa stala zmluvnou stranou Ramsarskej konvencie ako súčasť bývalej Československej federatívnej republiky 2. júla 1990 (pozri aj prílohu 2) a plní úlohy samostatného členského štátu od svojho osamostatnenia 1.1.1993. Pri svojom pristúpení ku konvencii prihlásila ČSFR do ramsarského Zoznamu štyri lokality zo Slovenska (Číčovské mŕtve rameno, Parížske močiare, Senné, Šúr). V máji 1993 Slovenská republika prihlásila ďalšie tri rozsiahlejšie mokrade (Dunajské luhy, Latorica, Niva Moravy). V roku 1998 pri príležitosti Svetového dňa mokradí to bolo ďalších päť dlhodobejšie pripravovaných lokalít (Alúvium Rudavy, Mokrade Turca, Poiplie, Mokrade Oravskej kotliny, Rieka Orava a jej prítoky). Zároveň sa rozšírila ramsarská lokalita Dunajské luhy na územie novovyhlásenej chránenej krajinnej oblasti, do ktorej bola zahrnutá aj ramsarská lokalita Číčovské mŕtve rameno. Celkový počet ramsarských lokalít na Slovensku tak v súčasnosti (september 1999) dosiahol 11 (pozri aj prílohu 5). Pripravené sú návrhy na prihlásenie ďalších dvoch mokradí - Domica-Baradla (cezhraničné krasové a podzemné hydrologické systémy Slovenského krasu a Aggteleku) a Alúvium Tisy ako súčasť multilaterálnej medzinárodnej ramsarskej lokality na hornom toku rieky Tisa (Rumunsko, Ukrajina, Slovensko, Maďarsko).

    Text Dohovoru o mokradiach bol publikovaný v Zbierke zákonov z roku 1990 pod č. 396/1990, v čiastke 67 (príloha 1).